Titán
Body horror s príchuťou benzínu

Niečo tak odvážne, drzé, originálne, neuveriteľné a energické, že hneď po skončení sa sála rozburácala potleskom. Takto diváci v Cannes komentovali Titán, ktorý tento rok dostal Zlatú palmu. Popravde, film natoľko hypnotizuje, že po vystúpení z kinosály som asi pol hodinu nevedela rozprávať. Celé moje vedomie zahltili myšlienky o tom, ako sa Julii Ducournau podarilo vytvoriť snímku, v ktorej funguje úplne všetko.

Pred nami sa odvíja príbeh striptérky Alexie (Agathe Rousselle). Na začiatku filmu prežije autonehodu, ale do hlavy jej kvôli zraneniu vložia titánový pliešok. Od tohto momentu dievča začne cítiť mechanickú nenávisť a sexuálnu príťažlivosť k autám. Avšak, je to len to, čo nám snímka ukazuje, nie to, čo nám chce režisérka a scenáristka v jednej osobe naozaj povedať. To treba hľadať hlbšie.

Na plátne vidíme dievča, ktoré je od malička zbavené otcovej lásky. Otec ju ignoruje a vyhýba sa hocijakému kontaktu. A to napriek tomu, že bývajú spolu. Táto otcova chladnosť zdeformuje Alexiinu predstavu o láske. Svoje pocity začne prejavovať násilím. Raz to však zájde priďaleko a Alexia opustí domov. Oholí si hlavu, stiahne si hruď elastickým obväzom, aby vyzerala ako chlap. Starý hasič Vincent (Vincent Lindon) si v dievčine spozná dávno strateného syna Adriana. Alexia potrebuje úkryt, a preto všetkými možnými spôsobmi predstiera, že je jeho synom.

Režisérka vytvorila film, v ktorom nás zahltí nie samotný príbeh, ale jeho vizuálne spracovanie. Kamera v rukách Rubena Impensa sa otáča, prenasleduje Rousselle zdola, chaoticky putuje cez dav ľudí. Divák z toho cíti jemnú opitosť a je pripravený na ďalšie vizuálne experimenty. Titán nikoho nešetrí. Nemilosrdné scény vrážd, či sexu s autom. Scény, v ktorých si hrdinka sama láme nos o umývadlo alebo sa snaží prepichnúť plod ihlicou do vlasov.

Keby som hľadala jedno slovo na označenie Titanu, bolo by to telesný. Úrazy v snímke cítite doslova na vlastnom tele. Niekedy sú tak odpudzujúce, že chápem všetkých divákov, čo opustili kinosály počas premietania. Alexia je krutá a zároveň pokojná. Jej vraždy vyzerajú ako každodenné záležitosti. O to sú viac strašidelné. Zabíja tak ľahostajne, ako keby len pripravovala raňajky alebo utierala prach. Ale čím viac vidíme, tým nás práve telesnosť viac priťahuje a pripútava k Alexii. Možno až masochisticky. Pripravuje nás k finálnemu zrodu lásky.

Temnú mágiu tohto filmu vytvárajú aj herci. Hlavná a debutová úloha modelky Agathe Rousselle priťahuje extravagantným vzhľadom a schopnosťou odstrániť rodové hranice. Je to ten prípad, keď neskúsenosť pridáva na autentickosti. Bola to však výzva aj pre hviezdu francúzskeho filmu Vincenta Lindona. Zvyčajne sa objavuje v sociálnych a historických drámach. Vystúpenie z komfortnej zóny však bolo pre neho úspešné. Citlivo a dramaticky pristupuje k svojej postave. Veríme mu. Veríme im obom.

Hneď po filmovej premiére začali kritici porovnávať Ducournau s Davidom Cronenbergom. Naozaj nachádzame alúzie na snímku Crash. Ale Titán má taktiež črty, ktoré ju odlišujú od všetkého, čo ste doteraz videli. Je to symfónia závratného vizuálu, majstrovskej hry, filozofických obrazov a omamnej hudby Jima Williamsa. Titán skúma rodové otázky, nenávisť a povahu lásky. A robí to úzkostlivo.

Tento film sa určite nedá odporučiť všetkým. Pre niekoho sa stáne metafyzickým telesným zážitkom a pre iného odpudzujúcou skúsenosťou. Faktom je, že už po dvadsiatich minutách na Titán nikdy nezabudnete.