To the Bone
Jeden z vrcholov festivalu Sundance v ponuke Netflixu

Niet pochýb, že Netflix sa stal silným hráčom. Púšťa sa do ambicióznych aj kontroverzných seriálových projektov a za posledné roky sa stal synonymom kvalitnej „televíznej“ produkcie. Len si spomeňte na skvelé Stranger Things, na sitkom Master of None či dobovú drámu The Crown. Svoje renomé chce streamovacia služba, zdá sa, potvrdiť aj vo filmovej sfére.

Dva z filmov, ktoré sa distribuujú výlučne cez platformu Netflixu – film Okja režiséra Bong Joon‑hoa a komédia The Mayerowitz Stories Noaha Baumbacha –, boli zaradené aj do súťaže o Zlatú palmu na festivale v Cannes. Aj vďaka tomu sa streamingovej službe darí lákať zvučné mená priemyslu.

To the Bone patrí medzi tie snímky, ktoré Netflix zaradil do svojho portfólia po premiére. Tú mala dráma v januári na festivale Sundance, odkiaľ sa šírili najmä pozitívne reakcie. Tie hovorili nielen o potrebe otvoriť tému anorexie, ale aj o civilne vyrozprávanom a zároveň neprikrášlenom príbehu. Lily Collins a Keanu Reeves na plagáte tiež neuškodili.

Film napísala aj režírovala Marti Noxon. Jej meno je pre mnohých naveky späté najmä so seriálmi o Buffy a jej spin-offom Angel, no jej kariéra sa rozbehla najmä v posledných rokoch, keď priniesla komediálny seriál Girlfriends’ Guide to Divorce, či satiru na reality šouky UnREAL. V súčasnosti sa venuje produkcii osemdielnej série Sharp Objects pre HBO, v ktorej hrá Amy Adams.

Marti Noxon teda nie je žiadna neznáma, hoci ide o jej celovečerný režijný debut. Pohybuje sa skôr v roli producentky, no tento projekt bol pre ňu osobný. Vychádzala totiž z vlastnej skúsenosti s anorexiou. Pri tvorbe sa vraj radila s odborníkmi a cieľom film bolo, podľa jej slov, načať tabuizovanú a nepravdivými stereotypmi zaťaženú tému. Povedané inak, jej zámery boli chválitebné, a to je dôležité pre prípad, ak by si snímka našla viac či menej oprávnených oponentov.

A tých si našla – z radov filmovej kritiky, z radov novinárov, ktorí majú taktiež osobnú skúsenosť s anorexiou, a, samozrejme, aj z radov odborníkov. Druhí menovaní považujú portrét anorexie, najmä jej fyzických prejavov, za nedostatočný a vzhľadom na trailer, sa rozprúdila aj vlna ktorá poukazovala na potenciál filmu podporovať nepravdivé stereotypy o chorobe – sústredil sa totiž na dvadsaťročné belošské dievča zo strednej vrstvy.

V snímke sa však stretnete s postavami rôznej etnicity, veku i sociálneho pozadia, dokonca rôznych telesných rozmerov a s prižmúreným okom sa dá povedať aj to, že snímka naznačuje pestré cesty k poruche príjmu potravy. Čo sa týka rodových stereotypov, kľúčovou postavou, s ktorou sa Ellen (Lily Collins) stretáva na liečení, je britský tanečník, ktorého choroba delí od nasledovania životného sna. Stvárnil ho vynikajúci divadelný herec Alex Sharp, mimochodom najmladší držiteľ ceny Tony za najlepší mužský herecký výkon. Súdiac podľa jeho stvárnenia zotavujúceho sa anorektika, oprávnene.

Späť však ku kritickým ohlasom, námietky odborníkov a lekárov sú na mieste. Film má potenciál stať sa spúšťačom pre anorexiu – rovnako ako diéty, športovanie a pohľad na chudých ľudí, či už v médiách alebo v reálnom živote. Obviňovať teda film z nezodpovedného prístupu je rovnako šialené ako obviniť každého chudého človeka z existencie.

Taktiež sa nestotožňujem z názorom, že film idealizuje alebo dokonca podáva pozitívny obraz anorexie. Nie som zástancom obrazu publika, ktoré by bolo apriori naivné, samé pre seba nebezpečné a málo inteligentné. Také zovšeobecnenia sú skôr populárne, než založené na empírii. Dráma v tomto ohľade nie je ani nejednoznačná, ani nekĺže po povrchu. Zobrazuje negatívne dopady na zdravie hrdinky ako aj na jej rodinu a smrť visí nad Ellen ako strašiak po celý čas. To, že sa dráma nevzdala humoru a že Lily Collins je pekná žena, predsa nemôže stačiť na prirovnanie k popovej reklame na anorexiu.

Napokon teda hodnotenie filmu stojí na tom, čo vlastne dokázal o anorexii povedať. Nuž, tu treba dať za pravdu tým, ktorí by od filmu založeného na osobnej skúsenosti čakali drsný pohľad na chorobu. Koruna krásy všetkých hercov zostala nedotknutá, aj keď je vypadávanie vlasov pri anorexii bežným javom a ani slovkom sa nezmienili o samovraždách a srdcových zlyhaniach, ktoré sú dôvodom najvyššej úmrtnosti spomedzi všetkých psychických chorôb. Rozvoj anorexie má svoje biologické ako aj osobnostné predpoklady, ani o nich sa divák nič nedozvie.

To the Bone miesto toho aspoň uspokojivo uvedie diváka do stavu mysle, z ktorého sa hrdinka nevie vymaniť, hoci sa čisto objektívne nemá zle. Jej rodina sa síce rozpadla, no má láskavú mamu, jej lesbickú partnerku, nevlastnú mamu a nevlastnú sestru a všetkým na nej nesmierne záleží. Tak ako mnohí s poruchou príjmu potravy, skrátka si nevie pomôcť. Nechcieť umrieť a mať silu vyliečiť sa však nie sú tie isté veci.

Ak sa pýtate, prečo vo výpočte postáv chýba otec, ten je skrátka neprítomný. Nezdá sa však, že by vzťah s ním bol iniciátorom Elleninej choroby. Skôr svedčí o typickej črte pre tvorbu Marti Noxon. Muži v jej tvorbe skrátka hrajú majú rolu, a to sa podpísalo aj pod postavu stvárnenú Keanu Reevesom.

Zahral si údajne revolučného psychológa, ktorý Ellen príjme do svojej starostlivosti, no jeho postava azda nemôže byť menej významná. Objaví sa a mizne len s minimálnym dopadom na správanie hlavnej postavy. Hej, lekára tam treba, najlepšie sympatického a chápavého. V tom je Keanu dobrý, no jeden by čakal, že sa vďaka jeho postave vychyteného lekára čo-to dozvie o príčinách a liečbe anorexie. Nedozvie.

Divák teda nerozumie dôvodom choroby a musí sa snažiť, aby aspoň ako tak porozumel aspoň zlomovému bodu v Elleninom príbehu. Lily Collins síce podáva prekvapivo dobrý výkon, no dráma beztak zostane pre mnohých akosi málovravná. Paradoxne, som presvedčená, že toho povie viac ako väčšina mainstreamovej tvorby a aktuálnej ponuky kín, no to, čo kazí finálny dojem, sú ambície, ktorými film To the Bone mieril vysoko.

---