Tobruk

Originálny názov: Tobruk

Žáner: akčný/dráma/vojnový
Minutáž: 100 minút
Krajina pôvodu: ČR / Slovensko
Rok: 2008
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Václav Marhoul
Scenár: Václav Marhoul (inšpirovaný knihou Stephena Cranea)
Kamera: Vladimír Smutný
Hudba: Sussan Deyhimová, Richard Horowitz
Hrajú: Jan Meduna, Robert Nebřenský, Petr Vaněk, Kryštof Rímský, Martin Nahálka, Michal Novotný, Radim Fiala, Matěj Hádek, Andrej Polák, Matuš Krátky

Česká republika a vojnový film? Režisér a scenárista Mazaného Filipa (2003) sa ako fanúšik vojenskej histórie s osemdesiatimi miliónmi českých korún v plnej poľnej inšpiroval historickými udalosťami z roku 1941, keď sa 11. východný česko-slovenský pluk (známy ako „africký pluk“) zúčastnil boja proti nacistom v africkom mestečku Tobruk.

Marhoul je ambiciózny, sebavedomý a talentovaný filmár, ktorého téma Tobruku fascinovala od prvej chvíle, čo sa o nie príliš známom pôsobení našich chlapcov v zahraničí dozvedel a vtedy začala jeho niekoľkoročná cesta za zhmotnením sna. Dlhé mesiace zháňal sponzorov a nevzdal sa ani keď sa rozpočet z pôvodne zamýšľaných šesťdesiatich miliónov českých korún, čo samo osebe nebolo málo, zvýšil o ďalších dvadsať miliónov. Nakoniec, keď mal projekt po finančnej stránke zastrešený, vyrazil na viac ako dva mesiace so štábom a prevažne neznámymi hercami (korpulentného Michala Novotného si môžete pamätať z nováckeho seriálu Redakcia) do Tuniska. Priamo v Tobruku sa nenakrúcalo kvôli jeho nepraktickej odľahlosti a prítomnosti mín.

V dobe, kedy má divák miestami pocit, že filmoví tvorcovia akosi spohodlneli a volia jednoduchšie spôsoby, ako sa dopracovať k cenenému výsledku, z Marhoulovho filmu v dobrom smrdí človečina. Nič nie je detinsky zjednodušované a to neplatí len o názoroch na vojnu, ale vidieť to tiež z toho, čo sa môže ukazovať a o čom sa smie (a ako hovoriť); stručne povedané, Tobruk je tvrdý chlapský film pre dospelých. Dialógy sú plné nadávok, pretože ľudia tak v realite medzi svojimi rozprávajú. Nechýba šikanovanie, pretože ani to nechýba, ak sa nový člen dostáva do starého kolektívu. Nechýbajú nahé mužské telá, pretože keď sa sprchujete, nesprchujete sa oblečení. A tak ďalej. Na prvý pohľad jasné veci, ktorých sa však risku neschopí filmári často boja ako čert kríža. V mnohom je mi Marhoulov film skutočne blízky a ak nakoniec nie je dokonalý, je to prehra so cťou, hrdo vztýčenou hlavou a zaslúženým pocitom, že všetci zúčastnení odviedli kus roboty. Ak máte z hocijakého filmu takýto dobrý pocit, ide bokom neúžasný scenár.

O záporoch Tobruku sa hovorí tak ľahko, až ma to ani nebaví. Príbeh trpí častou stratou tempa. Len čo sa (vďaka návštevám nevestinca alebo veselým česko-slovenským pesničkám) začnete medzi mladými vojakmi cítiť dobre, pokazia to náhle zdanlivé drobnosti; niekoľkokrát som mal pocit, akoby v príbehu chýbali „dovysvetľujúce“ scény, kedy čakáte pointu alebo že postava A urobí vec B a ono nič, dej sa začal odvíjať úplne iným smerom. Niektoré scény akoby boli ukončené prirýchlo, iné, naopak, trvajú o čosi dlhšie, ako by mali, mohli, museli. Jeden príklad za všetky: príchod do Tobruku je skratkovitý, najskôr pôsobivý trikový záber na vyloďovanie, potom komorná scénka, v ktorej postava ostatným hovorí, aby sa vyspali a zrazu strih a na zákopy, odstreľované nepriateľom. Pôsobí to rušivo a hoci má film len sto minút, môže sa na konci dostaviť mierny pocit dezilúzie a stagnácie (zbytočná rovina so zbehom). Ďalším problémom je nerozhodnosť ohľadom titulného hrdinu. Pokiaľ by sa tvorcovia rozhodli, že ním bude „Židák“ (Petr Vaněk), fajn. Pokiaľ by sa rozhodli, že celý pluk, tiež fajn. Lenže raz sa sústredia na postavu A, potom na postavu B a potom sa postavy A i B stávajú „anonymnou“ súčasťou pluku C.

Inak je Tobruk vydarený, minimálne po technickej stránke určite. Kamera Vladimíra Smutného (Kamarát do dažďa 1-2, Tmavomodrý svet) zaznamenáva exotickú výpravu kvalitne a keď sa dostaneme do akcie, Marhoul prekvapivo „stíha“ a v porovnaní s americkou konkurenciou na tom zďaleka nie je zle! Hoci sa o Tobruku niekedy hovorí ako o českom Mariňákovi, teda vojnovom filme bez vojny, nie je to tak. V Tobruku sa strieľa a bombarduje, postavy umierajú (nečakané usmrtenie jednej konkrétnej postavy bude načasovaním a drastickosťou šokovať) a výbuchy vďaka špičkovej práci so zvukom ohlušujú. Mnohé scény sú vtipné (voňajúca čiapka) a dialógy majú niečo do seba keď sú odľahčené i keď sú vážne (prekvapilo ma, aký hlboký rozmer sa ukrýval v zdanlivo triviálnej vete „Takto sa vojak česko-slovenského pluku nebude správať!“). O to väčšia škoda, že kým po akčnej stránke je zvuk strhujúci, znova som sa pri pozeraní filmu, v ktorom postavy rozprávajú po slovensky a česky, pristihol, že niektorým dialógom nerozumiem, buď ich slabo počujem alebo postavy rozprávajú nezrozumiteľne či príliš rýchlo.

Tobruk je tvrdo vydretý film a bol mi tým od prvých minút veľmi blízky a sympatický. Je to zemitý, poctivý, spotený ľudský príbeh od kosti rovnako svojrázny a tvrdohlavý, ako úprimný a férový. Jeho mínusy sú v mojich očiach nedôležité a ak mu dávam „len“ tri hviezdičky z piatich, určite vám ho odporúčam. Tých zopár desiatok korún za vstupné si od nás zaslúži. A možno prihoďme aj trocha úcty. Hovorí sa, že najlepšie filmy sú tie, ktoré nás prinútia k aktívnej účasti, napríklad po pozretí filmu podľa knihy si prečítate knižnú predlohu. Ja som sa po Tobruku začal zaujímať napríklad o to, prečo bol „africký pluk“ pre vtedajšie Česko-slovensko taký… nepohodlný.