Tori a Lokita
Pochmúrna dráma so známym rukopisom

Bratské duo Dardennovcov je už roky známy pojem u fanúšikov alternatívneho európskeho kina. Po trojročnej odmlke sa majstri sociálneho realizmu vracajú do slovenských kín s filmom Tori a Lokita, ktorý mal úspešnú premiéru na festivale v Cannes, kde bojoval o Zlatú palmu a nakoniec získal špeciálnu cenu k 75. výročiu filmového festivalu.

Tori (Pablo Schils) a Lokita (Joely Mbundu) sú mladí africkí imigranti, ktorí hľadajú šťastie a nový začiatok v dnešnom Belgicku. Nerozlučné duo si po strastiplnej púti z Beninu respektíve Kamerunu medzi sebou vytvorilo veľmi silné emocionálne puto. Lokita je 16-ročným dievčaťom, ktoré sa snaží prežiť a získať povolenie na pobyt, aby mohla pracovať legálne a podporiť svoju rodinu. Takisto pôsobí aj ako chránenkyňa svojho mladšieho, 11-ročného „brata“ Toriho, ktorý býva v pestúnskej starostlivosti. Spoločne čelia ťažkému osudu i krutej každodennej realite. Peniaze zarábajú ilegálnou cestou, pretože im dýcha na krk muž, ktorý ich do Belgicka dostal a vymaniť sa z okov minulosti sa zdá byť nemožné. Lokite sa navyše nedarí získať povolenie k pobytu a tak kývne na pracovnú ponuku od muža menom Betim (Alban Ukaj), ktorá by jej pomohla dostať sa zo špirály zúfalstva. Táto ponuka však znamená, že sa od svojho brata bude musieť na minimálne tri mesiace odlúčiť. Spoločné puto je však to jediné, čo im v tomto svete dáva zmysel.

Bratia Dardennovci neostávajú svojej povesti nič dlžní. Opäť divákovi servírujú to, čo im ide najlepšie: Surovú, nefalšovanú a neprikrášlenú realitu dnešného sveta z pohľadu vyvrheľov spoločnosti. Tori a Lokita neprestajne čelia životným krízam vo svete, kde každá pomocná ruka môže znamenať zradu a bolesť. Na rozdiel od iných filmov autorov tu hrdinovia nečelia kríze morálnej, naopak, ich životná cesta je síce strastiplná, no aj veľmi ľudská, plná empatie a porozumenia. Na pozadí šedého bezmenného belgického mesta sa tak Dardennovci opäť rozhodli namaľovať ponurú realistickú fresku.

Po formálnej stránke film neprekvapí a jednoznačne kladie dôraz na realizmus. Neštylizované zábery, využitie nehercov (vrátane hlavných protagonistov) a jednoduché exteriéry nechávajú vyniknúť autentickému prejavu. Vo filme absentuje hudba a lajtmotívom je len uspávanka, ktorú Lokita spieva Torimu, čo len podčiarkuje komornosť aktuálnej drámy. Všetky externé vplyvy sú posunuté do úzadia a Dardennovci sa opäť rozhodli bez akejkoľvek emócie predložiť naturalistickú drámu každodennosti. Autorský odstup však tým pádom odhaľuje aj slabšie momenty – film síce veľmi dobre vykresľuje puto medzi hlavnými postavami, no vo svojom celku pôsobí dosť plytko, jednoznačne a trochu lenivo.

Snímka Tori a Lokita emocionálne pohne s divákom, no nedáva mu väčší priestor na angažovanie sa v príbehu. Postavy sú ploché, bez hlbšieho presahu, dej plynie veľmi vlažne. Dialógy sú unáhlené, niekedy až šablónovité a akcia či dramatické vzrušenie spracované priemerne. Naratívne je to boj outsiderov proti všetkým zlým na svete, no film si drží len jednu líniu bez akejkoľvek snahy viac vtiahnuť diváka do síce veľmi reálneho, no stále filmového sveta. Filmu tak chýba hlbší rozmer a u autorov – veteránov sa zdá, že stále pracujú s aktuálnou látkou, no bez väčšej angažovanosti. Hnev voči súčasným problémom tam je cítiť, no pôsobí tak trochu tlmene a rezervovane. Humanizmus i empatia im nechýba, no z filmu až príliš srší autorský odstup. Na pomerne krátkej časovej stopáži tak divák dostane zaujímavý ľudský príbeh, ku ktorému si však musí cestu hľadať sám. Vygradovanie napätia ústi do klasicky šokujúceho záveru, ako sa to na realistickú artovú drámu patrí, avšak celé to pôsobí zbytočne unáhlene.

Nemôžem si pomôcť, Tori a Lokita je zaujímavý film, ale podobne ako u predošlého projektu bratov Dardennovcov Mladý Ahmed to opäť pôsobí, že si autori vybrali zaujímavú látku postavenú na autentických mladých nehercoch s konfliktom so spoločnosťou, ale ich energia a čas investovaná do tejto látky už tak živá nebola. Opäť tak vznikol film, ktorý je aktuálny, neobyčajne smutný, avšak nesiaha do hláv a sŕdc tak, ako by mohol. Ak však Dardennovci postupovali so zámerom, že je to len ďalší obyčajný príbeh, akých je bohužiaľ nespočetne, tak potom im to opäť vyšlo – znovu dali tvár, meno a hlas tým, ktorí väčšinou ostávajú anonymní a umlčaní.