Originálny názov: The Next Three Days
Žáner: krimi, romantická dráma
Minutáž: 122 minút
Krajina: USA
Rok: 2010
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Paul Haggis
Scenár: Paul Haggis, Fred Cavayé, Guillaume Lemans
Kamera: Stéphane Fontaine
Hudba: Danny Elfman
Hrajú: Russell Crowe, Elizabeth Banks, Michael Buie, Moran Atias, Remy Nozik, Toby Green, Tyler Green, Jason Beghe, Aisha Hinds, Ty Simpkins a ďalší
Paul Haggis, známy predovšetkým ako spoľahlivý a úspešný scenárista (Million Dollar Baby, Quantum of Solace), sa v minulosti presadil aj v úlohe zodpovedného šéfa pľacu. Pred piatimi rokmi si prekvapujúco zaobstaral za svoj prvý zrežírovaný hraný film, ktorým bol sociálne provokatívny Crash, dvoch Oskarov (film, scenár). Dnes je tu Haggis opäť, tentoraz s pokusom o akčnú (?) drámu založenú na melodramatickom kvílení osudovej lásky. Tri dni k slobode nie sú komédiou o rozvode, ako by mohol napovedať slovenský distribučný názov, ale drámou o žene (Elizabeth Banks) vo väzení, bez ktorej to v živote Johna Brennana (Russel Crowe) nefunguje a o trampotách, ktoré postretnú univerzitného učiteľa, keď sa vydá hlavou proti zákonom.
Určite si spomínate na všetky tie akčné, šialene nadupané lahôdky z 90. rokov plné lineárnej akcie bez podstatných dramatických odbočiek v štýle som Harrison Ford a toto lietadlo je moje, volám sa Bruce Willis a nekazte mi Vianoce či my name is Arnold a viac vám toho nepoviem. V Troch dňoch k slobode sa protagonista tiež stavia proti spoločnosti, snaží sa zdolať normy, ktoré spočiatku sám obhajuje, ale tých odbočiek (množstvo i nefungujúcich) je zbytočne veľa.
Je trochu na škodu, že nový Haggisov film nie je založený na lineárnej akcii, ale sa pokúša o vystavanie komplexného obrazu človeka, ktorý volí akciu na vlastnú päsť. Prvá polovica filmu žánrovo spadá pod drámu, miestami romantizuje svojho hrdinu, inokedy sa však tvári ako Grishamovka z právnického prostredia. Druhá polovica je nabitá akciou, prichádza kriminálne zaujímavý John Brennan s pištoľkou a s riadnym finančným zabezpečením. Tri dni k slobode teda trpia najmä zahmlenou identitou svojej povahy. Možno by to od tvorcov chcelo viac priamočiarosti. Ľahko sa totiž stane, že divák nebude vedieť, na čo sa má v kontexte príbehu sústrediť. A prečo?
Dôvod prvý: divák na chvíľu určite zaváha, či sa má stotožniť s mužom, ktorý chce oslobodiť ženu pykajúcu za vraždu bez toho, aby si bol istý jej vinou či nevinou. Chce totiž chrumať popcorn bez obáv, že sa na plátne deje niečo nemorálne. To mu Haggis nedopraje, ale v momente, keď sa divák s neistotou vyrovná (dokonca ani policajti nie sú „zlí“ ako obvykle), tak mu režisér neobratne ponúka zbytočné sladidlá. Tajomstvo má totiž hodnotu len dovtedy, kým nie je vyzradené.
Dôvod druhý: dej trpí nevyrovnaným tempom. Akčné, resp. prípravné časti „únosu z väzenia“ sú väčšinou remeselne v poriadku (výnimkou je prestrelka v dome plnom pervitínu a hláška „My kid is upstairs!“, ktorá mala pohnúť svedomím kriminálnika). Čo je hlavné, tieto časti majú v scenári pevné miesto. Nájdu sa tu však aj ostatné, čiastkové motívy (napríklad z pohľadu castingu úplne prestrelený Liam Neeson), ktoré sa na diváka vyroja ako osy bez žihadiel. Napríklad Olivia Wilde je „kočka akO SA patrí“, no jej stretnutia s Russelom odvádzajú pozornosť od akcie a podporujú melodramatický svet, ktorý tak či tak v príbehu nenachádza hlbšie opodstatnenie. Stáva sa takou istou padlou lastovičkou ako Russelov syn, ktorý okrem toho, že pôsobí naivnejšie než Yorkshirský teriér, prichádza do sveta pred kamerou ako „ten, ktorý bude zlý na mamu, lebo mama je v base“ a naopak, „chúďa mama sa bojí, že ju už jej malý chlapček nikdy nepobozká“. To je ten syn v podstate zbytočný a už keď, mala to byť radšej nejaká voľnomyšlienkárska dcéra v pubertálnom veku. Každopádne, z filmu cítiť úplne zbytočný dôraz na posilňovanie mýtu rodiny.
Dôvod tretí: postava Johna Brennana prekonáva prechod z rozumovej činnosti na činnosť manuálnu. Je to morálne nevyriešená postava, ktorú za cieľom vedú láska, túžba po spravodlivosti a usporiadanom rodinnom živote niekde na Haiti. Tento prechod mu však, aspoň teda ja, nie som ochotný uveriť, keďže je kostrbatý a v podstate, napriek vymenovanému, nie je ani obhájiteľný. A ešte ten výber cieľovej destinácie…
Tri dni k slobode sú síce kvalitnou drámou, ktorá vás prevedie dvoma protichodnými svetmi, ale priaznivcov napínavých kriminálnych chuťoviek bezpochyby sklame, pretože sa utápa v sladkokyslej šťave melodramatickosti a občasného nevkusu. Po zhliadnutí predchádzajúcich Haggisových počinov, ide z môjho pohľadu o mierne sklamanie.
