Tritisíc rokov túžby
Po čom túži vaše srdce?

Austrálsky rodák George Miller sa preslávil predovšetkým ako režisér filmov „Šialeného“ Maxa Rockatanskyho, no po prelome tisícročí žiarivá Millerova hviezda už pohasínala – jednak pre nízku produktivitu, tak i pre neveľkú kvalitu filmov.

Jeho zmŕtvychvstanie prišlo ako blesk z jasného neba v podobe štvrtého dielu z post-apokalyptického sveta a výsledkom bolo šesť sošiek Oscara z celkových desiatich nominácií, medzi ktorými sa našla aj nominácia za najlepšiu réžiu. To bola skutočne rozprávková jazda.

Po siedmych rokoch od filmu Mad Max: Zbesilá cesta stále čakáme na sľúbený prequel, no zatiaľ si môžeme pozrieť romantickú fantazíjnu drámu Tritisíc rokov túžby. Tá je údajným srdcovým projektom režiséra a jej príbeh nás zavedie k stretu reálneho sveta a mýtov, na pozadí ktorého budú prevládať motívy lásky, oddanosti, zúfania a osamelosti.

Alithea (Tilda Swinton) sa živí ako naratológ. Jej práca, ktorou je štúdium a výklad mytologických príbehov a ich významu, ju privádza do Istanbulu. Osud chcel, aby narazila na nádobku, z ktorej omylom vypustí bytosť, ktorú považovala len za výplod rozprávok – v strede jej hotelovej izby sa náhle zjaví džin (Idris Elba).

Keď sa Alithea zmieri s absurdnou realitou, pustia sa s džinom do rozhovoru, ktorý rámcuje väčšiu časť deja. Ich dialóg je ale disproporčný a dominuje v ňom džin, ktorý Alithii vysvetľuje, čo robil celých 3000 rokov a ako sa dostal až do jej rúk. Zároveň od nej očakáva, že vysloví povestné tri želania, ktoré ho oslobodia z jej poddanstva.

Scenár Augusty Gore a Georgea Millera podľa poviedky britského spisovateľa A. S. Byatta, sa spočiatku javí do detailu vypilovaný a diváka zaujme kontrast útlej hotelovej izby a scenérií v džinových spomienkach. Ako sa minúty míňajú, objavujú sa čoraz neprehliadnuteľnejšie slabiny. Spomínanie na doby dávno minulé je perfektné, veľmi dobre vystavané, pútavé a vizuálne opojné, akoby šlo o alternatívnu verziu Tisíc a jednej noci, čo podporuje i zasadenie do dôb kráľa Šalamúna a Osmanskej ríše. Oproti tomu pôsobí linka v súčasnosti prízemne, neúmyselne jednoducho a teda po čase aj mdlo.

Miller je režisérskym veteránom, dielu tak nechýba dobrá forma a adekvátne remeslo a hlavne z Idrisa Elbu sa tu doluje to najlepšie. Nebyť poslednej tretiny filmu, stále by aj napriek menším výčitkám išlo o skvelú štúdiu ľudskej osamelosti a túžby po blízkosti milovanej osoby zabalenú v úžasnom habite rozprávkovo ladenej fantasy. Záver filmu však upúšťa od zavedeného rámca, mení sa lokalita a z dvoch alternujúcich liniek vznikne jediná –  a tá prinesie divákovi rozpaky a nudu.

Nečakal som žiadne veľkorysé zvraty, dej si však žiadal omnoho dôkladnejšie rozuzlenie a menej vlažné a banálne ukončenie. Miesto zbytočnej vsuvky o dvoch nenávistných susedkách sme sa mohli dostať pod kožu hlavným hrdinom, herecké duo Elba – Swinton je totiž popri dych-berúcom vizuále najväčším kladom snímky. Tilda Swinton si odohrá svoj štandard, no pre Idrisa Elbu je to jedna z najlepších rolí od niekdajšieho detektíva Luthera z rovnomenného britského seriálu.

Z vizuálne prepracovaného filmu si zapamätáte ešte zopár chuťoviek: oko polahodí farebná kombinácia pri vypúšťaní džina z fľaše, epická architektúra afrického staroveku aj kreatívne skonštruovaný hudobný nástroj kráľa Šalamúna. Navyše sa tu vyskytne aj jedna desivá scéna, ktorá akoby vypadla z hororu, a v ktorej boli chlapci od efektov zase raz vynaliezaví. Na druhej strane, hudba je skôr subtílna a za osobitnú zmienku stojí len melódia tvorená kráľom Šalamúnom, v ktorej dominujú slastné tóny strún.

Filmová bomba v štýle Mad Max: Fury Road sa teda nekoná, to ale zrejme ani nikto nečakal. Tritisíc rokov túžby je dobrý film s výbornými hercami a vizuálom a znepokojivo slabším scenárom, ktorého idea je staršia ako samotný džin. A hoci niektoré úseky filmu sa oplatí vidieť, je škoda, že tvorcovia z toho utkali banalitu pre divákov so slabosťou pre mytológiu, beznádejných romantikov a fanúšikov ústrednej hereckej dvojice.

---