Trojuholník smútku
Satira moderného pokrytectva

Päť rokov po svojom poslednom úspešnom filme Štvorec švédsky režisér Ruben Östlund opäť získal Zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes. Tentoraz s filmom Trojuholník smútku.

Ide o jeho prvý film v angličtine, ale nadväzuje na jeho dve predchádzajúce diela, Vyššia moc (2014), ktorá bolo nominované na Zlatý glóbus za najlepší cudzojazyčný film a spomínaný Štvorec (2017). Vo filme Vyššia moc sa Ruben Östlund zameriava na rodovú politiku a skúma maskulinitu. V druhom spomínanom kritizuje pokrytectvo súčasnej umeleckej scény. Trojuholník smútku je silným satirickým bodom tejto triády, ktorý diváka rozosmeje, ale aj vyvolá pocit trápnosti a znechutenia.

Medzinárodná kritika ho prirovnáva k snímkam ako Parazit, Nepozeraj sa hore a oceňovanému seriálu Biely lotos. Trojuholník smútku však vyjadruje jasné politické presvedčenie a nebojí sa byť pravdivý až tak, že vám je z neho zle.

Nový film Rubena Östlunda rozdeľuje príbeh na tri časti a sprevádza diváka pomocou dvojice modelov Carla (Harris Dickinson) a Yaye (Charlie Dean). V prvej časti sa režisér dotýka tém rodovej rovnosti, moderných vzťahov a modelingu. Konflikt sa zameriava na hádku medzi partnermi. Carlovi sa nepáči, že často platí za večere, pretože Yaya zarába viac ako on. Hádka sa vlečie dostatočne dlho na to, aby divákovi znepríjemnila prehliadku. Ruben Östlund bude túto techniku používať počas celého filmu.

V druhej časti sa zmenia kulisy. Postavy sa ocitnú na drahej plavbe, na ktorú Yaya vďaka svojmu blogovaniu získala voľné lístky. Na luxusnej lodi sa sústreďujú rozmaznaní boháči: oligarchovia, milionári zo Silicon Valley, obchodníci so zbraňami a ďalšie neznesiteľné postavičky. V tejto kapitole sa pozornosť presúva z Carla a Yayi na pasažierov a posádku lode. Hlavné úlohy dočasne preberajú ruský oligarcha Dimitrij (Zlatko Burić) a cynicky vtipný kapitán – alkoholik (Woody Harrelson), ktorý je stále opitý – aj počas plavby.

Režisér odvážne a ostro zosmiešňuje bohatých. Možno sa mu dokonca podarilo nakrútiť najnechutnejšie scény roka. Po honosnej večeri s morskými plodmi dostanú všetci hostia morskú chorobu a ležia vo vlastných zvratkoch a výkaloch na podlahe, zatiaľ čo toalety na palube prekypujú fekáliami. Ruben Östlund zoberie posvätnú vec – jedlo – a odoprie bohatým rozmaznaným zhýralcom možnosť vychutnať si ho, čím zmení pompézny obrad na nechutný chaos. Zdá sa, že tieto scény zámerne naťahuje, aby sa diváci cítili čo najnepríjemnejšie. Grotesknosť scén zdôrazňuje kamera Frederika Wenzela. Obzvlášť brilantná je na lodi, keď sa kamera pohybuje v rytme chaosu a spolu s postavami vám je nevoľno. Keď sa zdá, že sa to už nikdy neskončí, svitne a loď vybuchuje.

Samotná loď sa stáva symbolom triednej nerovnosti. Zatiaľ čo sa cestujúci vyhrievajú na slnku na palube, čašníci a čašníčky pod vedením manažérky Pauly (Vicki Berlin) diskutujú o spôsoboch, ako vysať peniaze z tých najbohatších. Na najnižších úrovniach sú upratovačky a technici, ktorých takmer nikdy nevidno. Výpovedné je aj to, že na rozdiel od hostí a zvyšku personálu nie sú bieli.

Tretia časť filmu sa opäť venuje téme rodovej politiky. Po stroskotaní lode sa zachráni malá skupina cestujúcich, manažérka Paula a upratovačka Abigail (Dolly De Leon). Práve druhej menovanej sa podarí vytvoriť matriarchát a získať si celú skupinu vďaka svojím praktickým schopnostiam prežiť. Nastáva prevrat a reštrukturalizácia sociálnych statusov, čo pripomína iného víťaza z Cannes, film Parazit režiséra Bong Joon-hoa.

Každá časť Trojuholníka smútku je originálnym príbehom, ktorý by mohol fungovať samostatne. Zakaždým sa do centra dostávajú iné postavy, ktoré sa pod vplyvom nečakaných okolností rýchlo menia a vyvíjajú.

Trojuholník je nepríjemný, nepohodlný a niekedy otravný, ale zároveň vtipný a ostrý. Filmovému tímu sa podarilo urobiť satirický prierez spoločnosťou a zaznamenať jej univerzálne tendencie.