Tully
Aké je materstvo?

V januári mala Tully premiéru na Sundance, pár mesiacov ešte obiehala filmové festivaly a neskôr v máji, v júni, ale aj počas júla sa postupne dostávala do bežnej kinodistribúcie – napríklad v západnej a severnej Európe, k našim poľským susedom, no u nás snímka také šťastie nemala. Je to škoda, ale chápem to. Náš filmový trh je malý, často naviazaný na ten český, a kto by sa v letných horúčavách chcel pozerať na pribratú Charlize Theron, ako zápasí s materstvom? Presne o tom je film Tully, ktorý v sebe perfektne kombinuje drámu a prvky komédie spôsobom, ktorý vám bude dôverne známy z hitu Juno (2007).

Viac ako dekádu stará snímka bola scenáristickým debutom Brook Michele Buseyovej, ktorá vystupuje pod pseudonymom Diablo Cody a aj v Tully pocítite jej rukopis – odhodlanie pustiť sa do nepríjemných tém sprevádzané komediálnym nadhľadom. Na režisérsku stoličku si vtedy aj teraz zasadol Jason Reitman. Tully je už tretím projektom v tomto scenáristicko-režijnom tandeme.

Reitman si urobil meno vďaka komediálnym drámam Ďakujeme, že fajčíte (Thank You For Smoking, 2005), Lietam v tom (Up in the Air, 2009) s Goergeom Clooneym a aj vďaka romantickej dráme Predĺžený víkend (Labour Day, 2013). Vo filme Tully rovnako, ako vo svojich predchádzajúcich, spája prvky komédie a drámy celkom nenútene. Vo filme nájdete momenty, ktoré sú naskrz smiešne, iné sú príjemne úsmevné, no všetko ako tieň prenasleduje vnútorný konflikt postavy. Ňou je fyzicky a psychicky unavená matka na ceste k sebazničeniu.

Do náročnej úlohy sa Charlize Theron pustila s vervou, nebránila sa ani veľkej fyzickej premene. Po akčných filmoch ako Mad Max: Zbesilá cesta (2015) či Atomic Blond (2017) sa za tri mesiace prejedla do tela Marlo, spustnutej matky dvoch detí, ktorú čochvíľa čaká tretí pôrod. Práve sa odobrala na materskú, no veľa voľného času jej popri osemročnej dcére a mladšom synovi, ktorý si vyžaduje špeciálnu pozornosť a striktnú rutinu, nezostáva.

Jej solventnejší brat šípi blížiacu sa katastrofu a ponúkne jej, že miesto tradičného daru, ktorým by oslávili príchod tretieho dieťaťa, jej zaplatí nočnú opatrovateľku. Ako otec troch detí takto materstvo uľahčil svojej žene a vie, že Marlo s manželom by si nočnú opatrovateľku sami dovoliť nemohli.

Keď Marlo porodí, snaží sa nejaký čas všetko zvládať sama, no po čase svoj márny boj vzdá a rozhodne sa bratovu ponuku využiť. Nočná opatrovateľka Tully, prichádza večer a odchádza ráno ako malý nenápadný zázrak. Najprv Marlo uľahčí prežiť noci prerušované kŕmením, uprace či napečie a neskôr sa stane aj chápavou spoločníčkou.

Vie totiž, že celá rodina bude fungovať lepšie, ak bude Marlo spokojná a oddýchnutá. Tully sa teda nesnaží len ponúknuť opateru vtedy, keď Marlo už nevládze, ale aj napraviť to, čo v jej živote nefunguje. Marlo sa síce najprv zdráha, no napokon je za pomoc vďačná. Zároveň je aj nostalgicky fascinovaná energiou a bezstarostným životom, aký mladá opatrovateľka vedie. Život, ktorý pripomína ten jej, vzdialený rokmi a troma deťmi – celkom bezstarostný a plný možností. Tully sa ešte dokáže nadchnúť drobnosťami, ktoré sa pre Marlo stali všednými a fádnymi.

Film k dramatickému záveru speje skoro nebadane. Ak mu dáte šancu, pozerať ho budete so zatajenou úzkosťou. O tom, že je materstvo fyzicky a psychicky náročné a že starostlivosť o milované deti môžu sprevádzať aj otrasné životné podmienky a depresia, sa veľa nehovorí. Ako i ďalšie aspekty života, aj tento býva na filmovom plátne prikrášľovaný a idealizovaný.

Vlastne nielen filmový priemysel, ale celá spoločnosť mlčí o každodennosti. Panuje tak dojem, že výchova a starostlivosť o dieťa sú tak jednoznačné a univerzálne, že vlastne niet o čom hovoriť. Pravda, nie každé materstvo je nevyhnutne tak vyčerpávajúce, ako v prípade Marlo a film, našťastie, netvrdí opak a ani sa nesnaží jednoducho ukázať prstom na vinníka, ktorému by sa dalo pripísať celé Marlino trápenie.

Tully vlastne rozpráva príbeh ženy, ktorá si si už ani len nespomína, kým bola kedysi – pred deťmi, pred tým, ako ju začalo materstvo definovať. Je to aj príbeh o tom, ako si Marlo musí v rodičovskom marazme nájsť priestor pre seba a hoci film po celý čas stavia na naturalistickom prístupe k téme (aj telu Charlize Theron), na dopovedanie príbehu si pomôže metaforou s morskou pannou. Najprv to pôsobí ako priveľká scenáristická skratka – a asi ňou aj je – no film má, našťastie, veľmi solídne základy, a tak ho to nepoloží.

Napokon, Tully je aj filmom, ktorý ukazuje často nevyužitý herecký potenciál Charlize Theron, ktorá pre stvárnenie Marlo obetovala sexepíl, ktorý do istej miery zaiste zabezpečuje herecké ponuky. Na margo toho povedala: „Neviem si predstaviť hrať túto postavu a nepribrať. Tá únava, to ako sa v takom tele cítite, to, ako sa zmení vaša tvár, ruky, prsty, veľkosť nôh.“ Tully by bez tých ozajstných kíl navyše nebol takým čestným filmom.

---