Turbo Kid
akčný, komédia
2015 / 95 min.
Kanada / Nový Zéland
Réžia
François Simard, Anouk Whissell, Yoann-Karl Whissell
Scenár
François Simard, Anouk Whissell, Yoann-Karl Whissell
Máte? Myslím tú predstavu. Lebo potom sa začíname približovať prostrediu, kde sa odohráva príbeh The Kida (Munro Chambers). Turbo Kidom sa ešte len musí stať, inak povedané, musí zaujmúť úlohu svojho obrázkového idola. Z chlapca chlap, však viete. A ako viete tiež, v každom postapokalyptickom svete niečoho už niet a niečoho je zase tak málo a je to také dôležité, že sa o to buď musia všetci zúrivo pobiť alebo to už kontroluje nejaký patrične odporný oligarcha a hrdina mu to musí vyrvať z rúk v záujme svojho a všeobecného blaha. Turbo Kid sa musí pozrieť na „druhú stranu“ (vraj celkom sivú a zaprášenú) za… zdrojom vody. Bože, také typické, zomierajú od smädu! Ale o to predsa ide.
V súvislosti s Turbo Kidom sa kdekto oháňa podozrivo znejúcimi prívlastkami ako napríkad retrofuturistický. V zásade retro tu znamená, že film s nepríčetnou láskou naväzuje na krváky z 80. rokov – trebárs ten Mad Max, ale preletia hlavou aj všetky sci-fi paľby s Arnoldom, Sylvestrom, Jean-Claudeom či Dolphom. Dôsledne sa vytvára dojem, že Turbo Kid je ich súčasníkom, že film vznikol v 80. rokoch s ich paranoidno-fetišistickými predstavami o budúcnosti. Preto postapokalyptický stav, v ktorom sa Turbo Kid a my s ním ocitáme, znamená rok 1997. Letopočet pripomína dáta z prvého a druhého Terminátora. A v súvislosti s poplašnými správami a tínedžermi ako záchrancami sveta odporúčam ešte jednu vtedajšiu klasiku: Red Dawn. Autorská trojica tu navyše neoslavuje len filmotéku dekády. Ide aj o úsmevnú spomienku na detstvo v 80. rokoch.
Okrem zasadenia do blízkej budúcnosti (ak ste už prijali ten paradox, že film je síce z tohto roku, ale snaží sa zapadnúť do 30 rokov starej vzorkovnice), futurizmus odkazuje aj na používané technológie. Naháňačky na BMX-kách, doprevádzané pumpujúcim synťákovým soundtrackom, okrem hladiny adrenalínu zdvihnú ešte aj úroveň srandy, ale nie sú zďaleka posledným tromfom. Pretože sa tu objavuje aj dosť vyčančaný typ lietadla a masovo ničivé zbrane.
Dej rozhýbe Kidovo stretnutie s blond-ružovlasou Apple, ktorá je od prvej sekundy až nezdravo nadšená ním samým aj všetkým, čo ho zaujíma. Vlastne až jej strašidelný entuziazmus pomkne Kida k aktivite, ústiacej do otvoreného boja voči tyranickému Zeusovi (Diovi?). Modrookatej frankokanadskej herečke Laurence Leboeuf prináleží môj obdiv a poklona za stelesnenie jednej z najbláznivejších a najmiších postáv, čo som za posledné roky v kine postretol.
Charizmou prekypuje aj Michael Ironside v úlohe hlavného záporáka Zeusa. S jeho výzorom a úctyhodnou filmografiou si určite tiež už pri traileri poviete, že toho chlapíka odniekiaľ poznáte, tak len pre osvieženie pamäti vyrátam tituly ako Scanners, Top Gun, Total Recall alebo Vesmírna pechota. Najviac Zeus a jeho kožená kompánia samozrejme pripomínajú psychopatov z Mad Maxa a to už je posledná narážka na nedávno resuscitovanú filmovú sériu v tejto recenzii.
Nasledujúc spomenuté filmy (mínus Top Gun), hocijaký iný akčný film alebo videohru aj Turbo Kid obsahuje absurdné množstvá vytečenej a vystreknutej „krvi“. Spomínam si, že Arnolda som si ako decko nechal vyžehliť na tričko. (Bez nápisu Schvarzenegger a guľometu v rukách by ste ho nespoznali. Autor nebol zástanca realizmu.) Na prekvapenie svoje a zrejme aj svojho okolia sa zo mňa dodnes nestal zabijak (ale nikdy nehovor…) Tento druh prehnaného zobrazovania násilia má blízko ku groteske a animákom typu Tom a Jerry a veľmi málo spoločné s vnímaním skutočného utrpenia a bolesti. Nepredpokladám, že dekapitácie a iné početné amputácie v deji Turbo Kida niekoho skutočne rozladia, len som chcel na záver pôsobiť aspoň trochu seriózne.
Inak, hurá BMX! Komiksy! Kožené kostýmy! Plastové kostýmy! Otrasné masky! Príšerný mejkap! Lacné efekty! Lejzre! Kovboji! Roboty! Krv! Jej!!!