Tvár
Výsmech pokrytectva a obmedzenosti (nielen) poľského (nielen) vidieka

Małgorzata Szumowska (V mene…, 2013) pokračuje v explorácii poľskej periférie, jej tvrdošijne bránených konzervatívnych hodnôt v konfrontácii s technologickými a myšlienkovými výdobytkami súčasnosti.

V malej dedine, asi stopercentne obsadenej jadrnými katolíkmi, je dlhovlasý metalista Jacek (Mateusz Kościukiewicz) exotom úplne pre všetkých, starých aj mladých (vari aj tam dorazil hip-hop na svojom ťažení svetom). Jacek sa rád preháňa na svojom autíčku cestami pochybnej triedy (poľský šofér) s muzikou naplno, ak sa nepreháňa na koni aj s frajerkou Dagmarou alebo neprechádza so psom.

Scéna, v ktorej pricvála pod bytovku a Dagmara (Małgorzata Gorol) sa v okne dušuje, že na koňa nepolezie, aby v ďalšom zábere už cválali spolu, je spolu so striedaním skreslených gitár a extatickej diskohudby skorou ukážkou Szumowskej humoru, využívaného tak hojne, že sa film dá odôvodnene považovať za satiru.

Milenci pestujú aj iné slobodomyseľné podvratné aktivity, smerujúce proti zarovnávaniu hláv vo vidieckej komunite, napríklad pomocou ozveny v kopcoch uvoľňujúco nadávajú zaostalým sedliakom a posielajú ich – kam inam – do kostola.

Do kostola, pravda, poslušne chodí aj Jacek, má predsa rodinu, ktorá dbá o svoju povesť, starnúcich rodičov, brata, sestru (Agnieszka Podsiadlik), ktorá ho jediná chápe a podporuje. Všetci žijú v rodičovskom dome pod jednou strechou, vrátane sestrinho muža a detí. Keď Jacek nahlas sníva o odchode do Británie, smejú sa mu, zadubenci, iba sestra s ním súhlasí, a tak sa s ňou (podnapitý) muž v mihu hnusne poháda.

A nielen účasťou na omšiach (kde si s Dagmarou vymieňajú sprisahanecké úsmevy) sa Jacek formálne zaraďuje do sociálnej štruktúry. Pracuje totiž na fantastickom projekte výstavby monumentálnej sochy Krista, vyššej než je tá slávna v Riu.

Ako je len to Poľsko blízke, teraz myslím duchovne. Podobný kuriózny projekt pred pár rokmi tlačil bývalý primátor Prešova, ostal z neho – našťastie – iba model v nadživotnej veľkosti zavadzajúci na Trojici.

Na stavbe makajú s dobrými miestnymi Poliakmi aj Rómovia. Szumowska si vychutnáva nemožnosť dialógu väčšinovej a menšinovej kultúry pri nedorozumení medzi Jackom a rómskym brigádnikom pre množstvo vody v betóne, ktoré prerastie do hromadnej bitky. Pripomínam, že pod rastúcim pamätníkom najsvätejšieho.

Cirkev sa ocitá na muške ešte veľakrát, napríklad pri inštitúcii spovede, kde farárov záujem tkvie v detailoch Dagmariných sexuálnych skúseností alebo pri ešte čudesnejšom rituáli exorcizmu, na ktorý je vraj ročný poradovník, ale farár (Roman Gancarczyk) má dobré známosti.

Hlavnou obeťou Szumowskej výsmechu je však niečo, čo presahuje aj cirkev – pokrytectvo. Jacka postihne na stavbe Kristovej sochy smutná nehoda. Po páde do jej útrob ho zachránia a transplantujú mu – ako prvému v krajine – tvár niekoho iného.

Keďže ide o experiment, nielen že ho poisťovňa nehradí, ale výsledok nie je ani úplne dokonalý, tvár má isté defekty (na jedno oko Jacek takmer nevidí) a deformácie. A okolie má problém ho prijať späť.

Zmieriť sa so svojím novým zovňajškom má problém aj protagonista. A že to pôjde iným ťažko, sa dá očakávať. Ale že ho zapudí frajerka, medzičasom snúbenica, ktorá sa už jeho pôvodnému ksichtu vysmievala pre štrbavé zuby, a aby naňho matka volala exorcistu, lebo pod inou tvárou cíti aj iného (zlého) ducha?

Jackovu „slávu“ využívajú ihneď marketéri v priblblých reklamných kampaniach. Musí iným robiť opicu, lebo nemá príjem. Invalidný dôchodok mu „odborná komisia“ bez lekárov zamieta a normálne pracovať vo svojom stave nemôže. Dedinčania si s ním radi spravia selfie, to hej, ale za chrbtom sa ho štítia, ako prezrádzajú ich rozkošné úprimné deti, ktoré naňho po dedine poľujú ako na „monštrum“.

Tu už nepomáha ani heavy metal.

Sociálno-realistickú kostru príbehu na dvoch-troch miestach rozrušujú surreálne vklady, kde štíhla Małgorzata Gorol s gymnastickým výcvikom uplatňuje svoje tanečné vlohy. Rozprávanie są tak obohacuje o lyrickú snovú rovinu v kontraste so zemitým čiernym humorom charakteristickým pre väčšinu snímky.

Interpretáciu ovplyvňuje aj režisérkina hra s ostrosťou, keď v mnohých záberoch, čiže metodicky, rozostruje okolie ústredného prvku kompozície (väčšinou hlavného hrdinu). Robí tak aj v obrazoch, kde okolie tvoria ďalšie postavy, aj v takých, kde okraje zapĺňa prírodná scenéria. V popise experimentálny postup vyzerá rušivejšie než pri sledovaní filmu, pretože aj tak nevnímame rovnocenne všetky zložky obrazu, už vôbec nie pohyblivého alebo striedajúceho są strihom.

Vnímanie są zameriava na stred zrakového poľa a periférne objekty ostávajú rozmazané, neurčité. Povrchne je tvár známkou totožnosti (identifikačné preukazy s fotografiou tváre), povrchne film Tvár hovorí o identite. Režisérka však spochybňuje a kruto sa vysmieva tomuto povrchnému, obmedzenému, tunelovému videniu.

Hľadá vnútornú povahu ľudí a vecí, pravdu a krásu, čo je za ich funkciou, stavom, kostýmom. Možno preto „špatí“, deformuje povrch filmového obrazu, podobne ako deformuje tvár svojho protagonistu.

---