U Zlatej rukavičky
Nemali by ste plakať

Okupujú vrcholné priečky záujmu a fascinácie krimi-dychtivého publika. Nielenže vraždia; zabíjajú opakovane. Vraždenie sa stane ich vášňou, závislosťou, a tak ako iné závislosti, ovládne a definuje ich osobnosť. Ted Bundy, Andrej Čikatilo či Jeffrey Dahmer – iba niekoľkí z najznámejších seriálových vrahov 20. storočia.

Môžete sa spoľahnúť, že o každom z nich už vzniklo viacero filmov. Ted Bundy: Diabol s ľudskou tvárou vyšiel práve tento rok. (Vzhľadom na obsadenie Zaca Efrona do hlavnej úlohy by sa hodil aj distribučný názov „Diabol so sexy tvárou“.) Ak nestačia skutočné predlohy, nechajte na Larsa von Triera, aby zhotovil fiktívnu kompiláciu vo vlaňajšom Jack stavia dom (2018).

Ohlasom ani počtom vrážd sa vyššie menovaným taký Fritz Honka z Hamburgu nevyrovná. Mal na svedomí „iba“ štyri potvrdené obete. Starnúce prostitútky z vykričanej štvrte St. Pauli zabíjal medzi rokmi 1970-75. Vynímal sa azda iba tým, že si nerobil priveľké starosti so zbavovaním sa tiel. Väčšinu po rozporcovaní iba napchal za stenu svojho bytu alebo podkrovia bytovky.

Prečo prostitútky a prečo starnúce? Honka bol odmlada ťažký alkoholik a mal čoraz väčší problém nadväzovať známosti so ženami, ktoré sa nemuseli živiť takto. Pôsobil fyzicky odpudivo, bol nízky, mal rečovú chybu, zohyzdila ho ešte aj vážna dopravná nehoda. Vykrivilo mu nos, strašne škúlil a kríval.

Všetky tieto fyzické črty nesie vo filme aj mladučký herec Jonas Dassler (ročník 1996). Dassler je z rovnakej kasty príťažlivých chlapcov ako Zac Efron. Za jeho telesnú premenu na quasimodovského tragéda Honku si maskéri zaslúžia poklonu až po zem. Herec tiež robí, čo môže, aby sa s postavou stotožnil, šuchce sa nočnými ulicami zhrbený ako somnámbulus z truhlice nemeckého filmového expresionizmu.

Herečky v úlohách vyžitých fľandier, ktoré Fritz vyťahuje z treťotriednej putiky U Zlatej rukavičky pod vidinou ďalšej pijatiky uňho na priváte, sa takisto podrobili dôkladnej premene na alkoholické trosky. Nakoniec pôsobia autentickejšie (v zmysle otrasnejšie) než Honkove skutočné obete. Porovnajte sami v záverečných titulkoch s fotografiami zo spisu.

Špecifický alkoholický svojráz si zachovávajú aj mužské postavičky, leštiace zadkami barové stoličky. Krivolako opúchajúce nosy, mútne pohľady, pohyby vypočítané na maximálnu energetickú úspornosť (pokiaľ sa ešte vládzu hýbať), rovnaké ošúchané vesty a mastné nohavice, hoci v deji pribúdajú mesiace a roky.

Plejáda typov na pokraji chudoby a za ním, opustení, zničení ľudia. Nikto sa o nich nestará, nikoho ich životy nezaujímajú. Ako dokladá šibeničná historka barmana Herberta o pijanovi, čo zgegol priamo za stolom a pre striedanie zmien si to v nonstopke pár dní nikto nevšimol. Napokon, aj Honka ostal tak dlho na slobode preto, lebo jeho obete nikomu nechýbali.

V satirickom prevrátení podobný problém s „náborom“ žien ako Honka má príslušníčka Armády spásy. S ním nechcú piť a nechať sa z krčmy odviesť k nemu domov, lebo je príliš ohyzdný. Musia byť úplne zúfalé, aby sa nechali pozvať. S ňou nechcú sedieť a nechať sa z krčmy (a ulice) odviesť do útulku, lebo im vezme to posledné, čo ich drží pri živote – alkohol. Musia byť úplne zúfalé, aby sa nechali pozvať. Práve táto sektárka zachráni Fritzovu vysoko potenciálnu obeť Gerdu, keď ju z krčmy odvedie, kým je Fritz na záchode. Aspoň jej predĺži život, lebo čo sa s Gerdou ďalej deje, už film, sústredený na Honku, nezobrazuje.

Film Fatiha Akina nie je dokonalou rekonštrukciou Honkovho prípadu, hoci informuje o čase a mieste a postavy sú väčšinou skutočné. Režisér adaptoval oceňovanú rovnomennú knihu Heinza Strunka z roku 2016. (Autor sa mihne aj vo filme.) Upratovačka Helga z obchodného domu, kde Fritz istý čas robí nočného strážnika, je fiktívna. Ako zrejme celý tento Fritzov pokus o nápravu. Prestane piť, nechodí do Zlatej rukavičky. Hrdo sa vyváža pohyblivými schodmi v prázdnom centre, so zbraňou za opaskom získava potenciu, akú doteraz nepoznal.

Ďalšie dve (už jednoznačne) fiktívne postavy, stredoškoláci Petra a Willi, predstavujú čistotu a nevinnosť, atribúty neprítomné vo Fritzovom svete. Fritz stretáva Petru na krátky okamih. Krásna a svieža dlhovlasá blondína (Greta Sophie Schmidt nemala v čase nakrúcania ani 20 rokov) sa stáva objektom jeho sexuálnych fantázií. Asociuje si ju s inou mladou ženou, ktorú nestretol, iba počul, že je mäsiarka. V jeho predstavách sa Petra zvodne zvíja medzi klobásami a kŕmi sa surovým mäsom. Filmový Fritz má asi na mäso fetiš, súdiac podľa scény, keď namiesto svojho ochabnutého penisu pchá do ženy párok. Impotencia a následné posmešky alebo pohŕdavé reakcie sú často rozbuškou Fritzových násilných sklonov.

Druhýkrát Fritz zbadá Petru až po niekoľkých rokoch a vraždách. Willi, útly šprt s okuliarmi, na ňu chce zapôsobiť a dotiahne ju do Fritzovej obľúbenej krčmy. Jeden z miestnych štamgastov, údajne bývalý príslušník SS, sa Willimu na pánoch pre vymyslenú urážku vymočí na chrbát, čím ho aj symbolicky znečistí, „pokrstí“ do špinavého a hnusného sveta U Zlatej rukavičky.

Willi sa v hanbe zavrie do kabínky. Keď ho Petra hľadá, pošle ju preč. Nadržaný Honka ju sleduje po nočnom meste, až kým ho nymfa neprivedie k vlastnému domu v plameňoch. Honku naozaj zadržali potom, ako hasiči našli v jeho byte rozkladajúce sa kusy ľudských tiel. Nebol však svedkom požiaru. V tom čase bol v práci.

Akinov Fritz Honka je prototyp človeka z odvrátenej strany nemeckého hospodárskeho zázraku, ako sú aj všetci zákazníci Zlatej rukavičky, aj jeho obete. (Mimochodom, Honka bol pôvodne z Východného Nemecka a na západ ušiel, keď mal 16.) Kým je človek v tomto systéme produktívny, teda chodí do práce, svoje súkromné problémy, aj keby to mali byť alkoholizmus a agresivita, si má riešiť sám, lebo je za ne sám zodpovedný. Ak je človek neproduktívny, teda nemá prácu a prepadne cez sito sociálnej starostlivosti ako ženy, ktoré Honka vraždil, musí si svoje problémy riešiť sám, lebo pre spoločnosť neexistuje (a je za ne sám zodpovedný).

U Zlatej rukavičky nezneužíva senzačný potenciál témy života sériového vraha. Honka nie je bundyovský elegán, opradený tajomstvom a legendami. Je to fyzicky a psychicky znetvorený, chorý človek, hnijúci zaživa tak, ako mu za stenou hnije mŕtve ľudské mäso, v alkoholovom pomätení neschopný cítiť niečo iné ako bezmedzný hnev a zúrivosť. Akin sa neodvracia od násilia, ale netočí snuff, umiestňuje kameru tak, aby si časť hrôzy musel divák domyslieť.

Ak von Trierov Jack bol cynickou oslavou zloby a bezduchosti života (parafrázujem samotného filmára), Akinova Zlatá rukavička odhaľuje prostredie, okolnosti a osobné predpoklady, ktoré umožňujú, aby sa život stal iba zlým a bezduchým.

---