Ukradnutý štát
Na Slovensku zavraždili novinára

„Na Slovensku zavraždili novinára.“

Tak znie prvá veta z dokumentu Zuzany Piussi. Počuli ju tisíce ľudí a ja s nimi 2. marca 2018 na Námestí slobody v Bratislave, kde zastal pochod „Nechceme späť 90-te!“.

Názov smútočného pochodu odrážal prvotný šok zo zločinu a obavy z ohrozenia samotného demokratického zriadenia. Slobodné médiá sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. Mečiarovský režim 90. rokov si médiá buď podmaňoval alebo s nimi bojoval.

Viacerých novinárov vtedy slovne a fyzicky napádali (dokonca aj sám Mečiar), podpaľovali im autá, no žiadneho nezabili. Prvá úkladná vražda novinára na Slovensku bola spáchaná až za tretej vlády Roberta Fica. (Aspoň pokiaľ sa neobjasnia zmiznutia Pavla Rýpala v roku 2008 a Miroslava Pejka z roku 2015.)

Piussi buduje mostík politickej zodpovednosti vtedajšieho vedenia štátu za tento zločin dôsledne a od začiatku. Už po minúte a pol radí do zostrihu zábery na ex-premiéra pri stole s miliónom eur za informácie o páchateľovi. Pravdepodobne najodpornejšiu tlačovku v histórii republiky, ktorá pamätá také klenoty ako ministra obhajujúceho svoju „kompetentnosť“ na družstve s bučiacimi kravami za chrbtom.

Aj preto necháva ešte v prvej tretine vypovedať Adama Valčeka zo Sme, ako dúfa, že pri Kočnerovi sa policajné vyšetrovanie skončí. Lebo ak by stopy viedli ešte ďalej, štát by sa otriasol v základoch.

Režisérkina pracovná metóda sa ani v tomto filme veľmi nemení. Postupuje cez sériu interview s novinármi, analytikmi, aktivistami, bývalými agentmi tajnej služby, ktoré vykresľujú obraz o udalosti (vražde), o jej kontexte, využíva archívne zábery (napríklad youtubovú studnicu známeho mentalistu Vaskyho), dopĺňa ich vlastným komentárom mimo obraz. A ilustráciami rôznych figúr vystupujúcich v prípade. Obrázky majú estetickú hodnotu, akoby pochádzali z inštruktážneho videa. Nie som si istý, či to je zámer alebo z núdze cnosť.

Piussi otvorene priznáva, že to mal byť spočiatku iný film. Ohliadnutie za aktérmi Gorily. No zabili Kuciaka a to zmenilo filmárkine zámery. (Ktovie, či sa až tak vymenili protagonisti.) Aby mohol byť film aktuálny aj po premiére v októbri 2019, autori museli reagovať na aktuálne informácie o vyšetrovaní prípadu tak, ako sa vyvíjalo.

Nielen finálny zostrih, pri ktorom sa musí stihnúť stanovený termín, aj natáčanie muselo byť preto zvlášť náročné. Nedá sa s respondentmi overovať nové skutočnosti donekonečna. Piussi so svojím štábom mala zrejme minimum času na technickú prípravu a točila naraz, bez možnosti opakovania. Mikrofón viackrát padá zvukárovi do záberu a istý typ diváka postrehne aj iné technické chyby, ale pri tomto dokumente azda ešte menej než pri Piussiných predchádzajúcich výstupoch záleží na kvalite spracovania.

Kontroverzie prenasledujúce Ukradnutý štát od premiéry nanajvýš potvrdzujú, že investigatívnu, dokumentárnu robotu si Piussi aj tentoraz odviedla do dôsledkov. Faux pas s tvárami sudcov Špecializovaného trestného súdu sa vyriešilo promptne – výmenou distribučných kópií.

Z rôznych strán názorového spektra sa na režisérku sype kritika stále a ešte bude sypať. Vaskyho výhrady sa mi nechce rozoberať. Zástupcom serióznejších médií (napr. Zuzane Kovačič Hanzelovej) vadí, že snímka dáva priestor „konšpiračnej scéne“. Trafeným aktivistom z Občianskeho tribunálu, čo skladajú motivačné serenády a sprejujú fasádu parlamentu. Petrovi Tóthovi a iným (bývalým) agentom SIS. Ľuďom spojeným so Slobodným vysielačom. Jane Teleki.

Novinárke, ktorá je „presvedčená o tom že, žiadni traja študenti nezorganizovali protesty. (…) [N]a financovaní protestov sa finančne podieľali mimovládne organizácie masívne podporované zahraničnými mimovládnymi organizáciami.“ (To nie je priamy citát z filmu, ale z textu, kde Teleki reaguje na kritiku Kovačič Hanzelovej.)

Hovorí o protestoch po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, najväčších v tejto republičke od novembra 89. Má pani Teleki pre svoje presvedčenie nejaké dôkazy? Ako skúsená investigatívna novinárka s komprom na kadekoho by predsa mala vedieť, ako sa k takým dôkazom dostať. Ak existujú.

Zhováraním sa so šedými eminenciami Zuzana Piussi nehľadá hlbšiu pravdu, ani sa nepokúša obecenstvo priviesť do stavu zúfalstva a rezignácie z nemožnosti dopátrať sa pôvodcov zločinu. Ten dojem môžete od konšpirátorov získať. Režisérka ich potrebuje na niečo iné. Aby zobrazila konkrétne prejavy traumatizovanej a polarizovanej spoločnosti.

Predstavte si: V takej žijeme. V štáte, ktorý predstiera normálne fungovanie v prospech svojich občanov. Pričom funguje skôr ako vektor záujmov najsilnejších skupín. Nazrieť za dymovú clonu demokracie sa neodporúča. Potom už neveríte ani na jeden zo základných demokratických prejavov. Občianske zhromaždenia. Rozumiem Jane Teleki.

Rozumiem aj Piussi, keď dáva priestor Teleki alebo Pavlovi Forischovi. Ľudia sa najúčinnejšie spochybňujú sami, vlastným konaním, vlastným prejavom. Kto je ochotný viac hovoriť o veciach bez dôkazov, je iba väčší táraj, nie lepšie informovaný človek. Títo ľudia sa často – a nie bezdôvodne – cítia ohrození. A ak vo svojom ponímaní strážia demokraciu, núka sa stará otázka, kto stráži strážcov.

„Robím to pre vás všetkých,“ povie Forisch. Čo, že rozširuje dezinformácie, že hrá spravodajské hry? Presne tak. Robí to pre nás. Pripomína nám popri bežných starostiach, ako málo stačí, aby tento ostrovček slobody zmizol pod tsunami. Či skôr aby nám spľasla bublina?

---