Umenie jesť a milovať
Michelinská hviezdička v kinematografii

Francúzsko-vietnamský režisér poetických príbehov Anh Hung Tran zaujal už autorskou prvotinou z deväťdesiatych rokov Vôňa zelenej papáje. Za spomenutie stojí jednoznačne ešte jeho adaptácia Murakamiho bestselleru Nórske drevo a nebojím sa povedať, že sa bude veľa hovoriť aj o najhorúcejšom prírastku do režisérovho filmového repertoáru Umenie jesť a milovať. Spomínané artové tituly vynikajú pútavým minimalizmom a citlivým prístupom k látke. Tentokrát sa filmárovým centrom záujmu stali azda dve (nielen) francúzskemu srdcu najmilšie veci – jedlo a láska. Nech si predstavíte pod názvom Umenie jesť a milovať čokoľvek, Anh Hung Tran je pripravený vaše očakávania zbúrať a v zapätí prekonať.

Film otvára naozaj dlhá dvadsaťminútová scéna prípravy jednotlivých chodov honosnej večere, počas ktorej máte pocit, akoby ste sa pozerali na luxusnú verziu kuchárskej šou MasterChef Francúzsko. Avšak miesto zvyčajného kuchynského chaosu a náhlenia, aké prezentuje napríklad i film z kuchárskeho prostredia Bod varu či divácky hit, seriál Medveď, nám režisér podáva balzam na dušu. Meditatívne scény ranného zberu čerstvých byliniek zo záhradky, mäsa pomaly dopadajúceho na rozpálenú panvicu či samotná degustácia inovatívnych receptúr napáda takmer všetky divácke zmysly a po prvý raz v živote som si priala sedieť v 6D kine nasýtenom intenzívnymi vôňami prezentovaného jedla.

Maslo topiace sa pod návalom tepla z kuchynského sporáku ešte nikdy predtým nepôsobilo tak zaujímavo. Možno si hovoríte, kto by si platil za dlhé minúty záberov varenia? No, okrem faktu, že sa nepozeráme na zalievanie instantnej polievky, ale prípravu receptov, ktoré pre film zostavil známy michelinský kuchár Pierre Gagnaire… Je nutné podotknúť, že jedlo je v tejto snímke vnímané priam ako sakrálne a procesy jeho premyslenej prípravy slúžia na komunikáciu oveľa komplexnejších pocitov než je vyvolanie hladu.

Pre Umenie jesť a milovať je dôležité, čo sa varí, rovnako tak, ako kto to varí. V dobovej romantickej dráme z francúzskeho vidieka máme dve hlavné postavy, dlhoročné duo, Eugéniu (Juliette Binoche) a Dodina (Benoît Magimel), kuchynských alchymistov. Zaujímavosťou je, že nadpriemerne talentovaná herecká dvojica v minulosti tvorila pár v reálnom živote a myslím si, že aj pomocou akejsi zvláštnej dynamiky ex partnerov režisér dokázal vytvoriť nekonvenčný milostný príbeh, kde láska (odpustite mi klišé) prechádza cez žalúdok.

Vyše dvoch dekád trvajúci vzťah kuchárov Eugénie a Dodina bol doposiaľ budovaný iba na konverzáciách bez slov, jedlo sa stalo ich filozofiou lásky. V strachu o stratu tohto špeciálneho puta a slobody, Eugénia odmieta „gastro vzťah“ posunúť na ďalšiu métu – manželstvo. Dodin je však správne neoblomný a k získaniu srdca jeho drahej urobí doposiaľ najzásadnejší krok.

Nielen na definíciu špeciálneho vzťahu postáv slová nestačia. Film, ktorý je obrazom naozaj z veľkej časti sústredený na varenie bez slov, v sebe aj napriek tomu buduje neuveriteľné napätie, napríklad pomocou strihu prichádzajúceho vždy v „správnej“ chvíli. Tenzia je takmer až hmatateľná, avšak ostáva driemať vo vnútri sopky. K napätej atmosfére sa divák dostáva len náznakovo, zberom momentov tlaku, ktoré miesto veľkolepého výbuchu na konci iba vyfučia ako púťový balónik.

Zachytená atmosféra pomaly plynúceho vidieckeho života nadovšetko korešponduje s režisérovým minimalizmom, ktorý vyhľadáva krásu v jednoduchosti, o čom svedčí aj vizuálna zložka. Nalejme si čistého vína, kamera Jonathana Ricquebourga snímajúca estetické zákutia rustikálneho sídla čelila naozaj malému riziku vzniknutia nepodarených záberov. Divákovi je počas dvoch hodín servírovaný jeden zmyslom lahodiaci záber za druhým.

V duchu jednoduchosti sa pristupovalo aj k filmovému zvuku. Nie je tu prítomná nediegetická hudba, v podstate tu až na klavír v záverečných titulkoch žiadna hudba ani nie je. Viac ako na gágajúce kačice v okolí, je kladený väčší dôraz na všetky možné zvuky vychádzajúce z kuchyne. Prskajúci olej, bublanie vody v hrnci, smaženie čerstvo vylovenej ryby, víno dopadajúce na dno čaše či nedočkavé cinkanie príborov hostí ma úprimne neskutočne bavilo počúvať. Umenie jesť a milovať je dôkazom toho, že (pardon za klišé výraz číslo dva) niekedy je menej viac.