Originálny názov: Kapringen
Žáner: dráma, triler
Minutáž: 103 minút
Krajina: Dánsko
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Tobias Lindholm
Scenár: Tobias Lindholm
Kamera: Magnus Nordenhof Jønck
Hudba: Hildur Guðnadóttir
Hrajú: Pilou Asbæk, Søren Malling, Dar Salim, Roland Møller, Gary Skjoldmose Porter, Abdihakin Asgar, Amalie Ihle Alstrup, Amalie Vulff Andersen, Linda Laursen, Keith Pearson, Allan Arnby, Bettina Schjerlund a ďalší
Ten, kto pozná predošlú tvorbu Tobiasa Lindholma (scenáristu filmov Submarino a Hon), ľahko aj pri ďalšom jeho filme uhádne, že Lindholm nenechá nikoho chladným. Napokon, už názov Únos jasne napovedá, o aký príbeh pôjde. Nečakajte však žiadnu hollywoodsku akčnú drámu, nič také sa v chladnom Dánsku nerobí.
Tam, kde predtým Lindholm pôsobil „len“ ako scenárista, teraz preberá ďalšiu úlohu. Hoci film režíruje v duchu Dogmy 95 pod vplyvom novej škandinávskej vlny, kráča si vlastnou cestou. Snímka prináša prekvapivo realistický náhľad do príbehu unesenej dánskej lode, ktorú uprostred Indického oceánu zadrží skupina somálskych pirátov. Kým u iných by atraktívna téma zvádzala boj s prechodom na akčný film, Lindholm sa tejto ceste úplne vyhol. „Nezaujímalo ma to, nie som režisér akčných filmov a verím, že iný by to dokázal urobiť lepšie,“ povedal Lindholm v rozhovore pre colider.com. Úspornou zápletkou, čistými strihmi a dusivou atmosférou samotných situácií napokon rozohral na plátne omnoho väčšiu drámu, než akú nachádzame v hollywoodskych trhákoch.
Podstatnú úlohu zohral fakt, že nakrúcaniu filmu predchádzal poctivý výskum. Lindholm so svojím tímom nahliadol do skutočných prípadov unesených lodí, stretol sa s unesenými aj vyjednávačmi, a všetko to napokon zužitkoval vo filme. Najväčším prekvapením je azda fakt, že vo filme vidíme skutočných rukojemníkov aj skutočného vyjednávača Gary Skjoldmose Portera. Aby toho nebolo málo, loď Rozen, na ktorej sa film nakrúcal, takisto prešla únosom. Všetko je skutočné, skutočnejšie ako (náš) život, a tak sa z lokálnej story stáva príbeh s celosvetovým ohlasom. „Namiesto dramatizovania niektorých aspektov sme mohli vďaka reálnym postavám zistiť, aká bola skutočná dráma a postaviť príbeh na týchto konfliktoch,“ povedal Lindholm v rozhovore pre colider.com.
Princíp výstavby je podobný ako v Hone – všetko stojí na kontrastoch. Dráma, ktorá sa odohráva na lodi tisíce kilometrov ďaleko kdesi v Indickom oceáne vs. sterilné prostredie kancelárií a vyjednávačských miestností. Skutoční hrdinovia s ich upotenými, špinavými telami, ktorí zakaždým zápasia s novým dňom vs. umelá glorifikácia hrdinov kancelárií, chladných, hrdých, egocentrických chlapíkov v sakách a košeliach, ktorí netušia nič o tom, čo sa skutočne na lodi deje. Zaujíma ich to? Alebo im ide len o vlastnú prestíž a uspokojenie z dobre zvládnutej úlohy? Spôsob, akým sa vo firemnom prostredí hovorí o únose, diváka absolútne priklincuje.
Základný konflikt prichádza práve tu – kto je tu hrdinom a prečo? Sú to rukojemníci, ktorí bojujú o holý život alebo kravaťáci, od ktorých všetko závisí? Práve neznesiteľná bezmocnosť rukojemníkov robí z filmu skutočnú drámu, takisto ako obludný kontrast dvoch prostredí, ktoré sú také odlišné, zároveň úplne závisia jedno od druhého. „Je zúfalý v neznámom svete a vy ste jeho jediné záchranné koleso,“ hovorí vyjednávač Gary hlavnej postave z ofisu – Petrovi (Søren Malling).
Petrova kamenná tvár, muž bez emócií, ktorý sa javí ako robot či netvor, jeho matematicky vypočítané gestá a mimika sú prvkom, ktorý nás najväčšmi znervózňuje. Kto je tento muž, že má právo rozhodovať o živote siedmich mužov na palube a ich rodín? Uvedomuje si šírku dôsledkov svojich rozhodnutí alebo mu ide len o vlastnú sebarealizáciu? Spočiatku chladné konanie, ktoré sa postupne očisťuje a približuje k ľudskosti nám na toto dáva jednoduchú odpoveď. V momente, keď Peter odháňa vlastnú ženu, chápeme, že kuchár Mikkel (Pilou Asbæk), sa preňho stal alter egom, no zároveň nás neprestáva iritovať Petrov egocentrizmus – tento muž nemá právo na veľké gestá, no predsa v závere dramaticky odchádza v čiernom mercedese nevedno kam.
Bizarnosť situácií je práve kľúčom k pochopeniu celej zápletky a dôkazom, že Lindholm nevidí problém plocho. Hoci konflikt medzi kanceláriami a loďou je celkom vyostrený, konflikt medzi únoscami a rukojemníkmi v istých momentoch splýva. Keď sa mužom po dlhom období podarí uloviť rybu a vidíme emócie, ktoré prichádzajú hneď potom, začíname si uvedomovať zložitosť v hľadaní skutočných vinníkov. Muži spoločne jedia, pijú, spievajú a čiernobielosť postáv nadobúda farby – aj Mikkel aj Omar sú len muži, ktorí majú svoje potreby a vzájomná závislosť ich robí zraniteľnejšími.
Tento konflikt sa vyostruje v momente, keď Mikkel prichádza za Omarom, aby ho prosil o pomoc so získaním zásob. Zásoby sa minuli, kapitán je na tom zle, muži sú zanedbaní a zúfalí. Lenže to nie je problém len rukojemníkov, ale aj únoscov. Idea, že aj únosca je len človek, patrí azda medzi tie najbizarnejšie, aké nám Lindholm podsúva. No pre vynikajúcu mozaiku postáv je aj tento moment podstatný. Vzťahy sa budujú na všetkých miestach a prebiehajú rovnako v absurdných aj normálnych podmienkach.
Jediné, čo nás vydesí, je moment, keď si uvedomíme, že omnoho viac sympatizujeme s únoscami ako s kravaťákmi. Nie však nadlho. Celú pravdu sa dozvedáme vždy až na záver a na ten sa v prípade Únosu nepochybne oplatí počkať.
