Daniel Kaluuya vo filme Uteč. © CinemArt
Rodinné sídlo je na vidieku, schované v lesoch pri akomsi jazere. Cestou autom Rose s Chrisom nešťastne zrazia jelenicu. Privolaný policajt si pýta od Chrisa doklady, hoci nešoféroval. Rose sa ho zastane, policajt ustúpi. Chrisa jej rázne konanie, prirodzene, teší.
Rodičovský dom je vskutku sídlo, rozľahlá, no ešte vkusná stavba. Najbližší susedia na druhej strane jazera. Dokonalé súkromie, pochvaľuje si Dean, Rosein otec, počas prehliadky, na ktorú berie Chrisa hneď po príchode. Na čo potrebujú boháči toľko súkromia? Aby neboli tak na očiach a ostatní im nemuseli v kuse závidieť?
Z čoho sú takí bohatí? Dean je neurochirurg a Missy (matka) terapeutka/hypnotistka. A niečo určite podedili po starých rodičoch. Napríklad černošské služobníctvo, Georginu a Waltera. Pôvodne sa starali o dedkovcov, po ich smrti bolo novej generácii Armitageovcov ľúto ich prepustiť, vysvetľuje Dean, hoci si uvedomuje a štve ho, ako to vyzerá. (Že bohatá liberálna biela rodina zamestnáva vo svojej usadlosti černochov.)
Navyše sa aj divne chovajú, tí zamestnanci. A nielen oni. Na to, ako moderne a otvorene sa Roseina rodina tvári, podozrivých poznámok a prejavov pribúda, zvlášť od Roseinho brata Jeremyho. K tomu ešte na statok prichádza limuzínová kolóna rodinných priateľov, ďalší bohatí bieli ľudia. Taká rodinná tradícia od čias dedkovcov, na ktorú Rose akosi zabudla a Chrisa vopred nevarovala.
Teda, je medzi nimi aj jeden Aziat a jeden čierny brat, Chris ho ide s úľavou pozdraviť. Logan má však manierizmy belšie od belocha a za ženu tetušku staršiu o takých tridsať rokov. Po krátkom rozhovore sa Chris zmôže iba na príznačné „what the fuck?“.
Logan vystupuje vo filme ešte pred Chrisom, v úplne úvodnej scéne, kde oveľa typickejšie oblečený a upravený (na mladého mestského černocha) hľadá po zotmení adresu v spleti uličiek na predmestí, blúdi a maskovaný chlapík z okoloidúceho športového auta ho napadne, omráči a naloží do kufra.
Naratív tak obecenstvo informuje oveľa skôr než hlavnú postavu, že má očakávať niečo nekalé. V nasledujúcich dvoch tretinách rozprávania sa Chris potýka s čoraz výraznejšími známkami belosti v kultúrnom zmysle a čoraz nepríjemnejšími náznakmi ohrozenia. Rodinní priatelia, zhromaždení na stretnutí, sú väčšinou v strednom a vyššom veku a ku Chrisovmu černošstvu sa vzťahujú skrze stereotypy.
Obdivujú jeho fyzičku alebo černošských atlétov vo všeobecnosti. Dean vytiahne historku z rodinnej minulosti súvisiacu s Jesse Owensom, legendárnym šprintérom z olympiády v Berlíne v roku 1936, ktorý vyvracal nacistické predstavy o nadradenosti árijskej rasy. Niekto iný sa Chrisa pýta, či hrá golf (nehrá) a týra ho chválospevom na Tigera Woodsa. Jedna z „dám“ chce od Rose vedieť, či je pravda, čo sa o černochoch hovorí a je úplne jasné, že naráža na sex.
„Dobre“ myslené interakcie Roseinej rodiny a rodinných známych s Chrisom satirizujú stret stále prevažne bieleho establišmentu s „emancipovanou“ černošskou časťou americkej spoločnosti, počínajúc policajtom, ktorý chce Chrisa bezdôvodne legitimovať. Konanie rodiny Armitageovcov, tak ako ho Jordan Peele podáva, je nemysliteľné. Keď to však chápeme ako radikálny obraz pokusov prevažne liberálnej časti spektra o asimiláciu, prisvojenie si (co-opting) afroamerickej či inej menšinovej kultúry, vynárajú sa analógie zo skutočného života, z mediálne pretriasaných napríklad Rachel Dolezal, beloška vydávajúca sa za černošku, alebo senátorka Elizabeth Warren, ktorá sa roky neprávom hlásila k čiastočne indiánskemu pôvodu. Rasizmus vydávajúci sa za svoj opak.
Zvukových a obrazových hororových indícií film poskytuje dosť aj mimo spomínanej úvodnej scény, atmosféra je prevažne napätá. (Filmársku lahôdku ponúka hlavne Chrisovo prepadávanie sa počas hypnózy.) Zo stiesnenej nálady vybočujú intímne momenty s Rose alebo scény s Chrisovým najlepším priateľom Rodom (tiež černochom), ktorý je príslušník letiskovej polície (pre nedostatok lepšieho výrazu) a od začiatku Chrisa varuje (polovážne) pred Rose a pred výletom za jej rodinou. V týchto okamihoch sa Jordan Peele ukazuje ako čistý komik.
Násilie, poriadne brutálne násilie, vypukne v poslednej tretine filmu, slúžiac na uvoľnenie doteraz nahromadeného napätia. Taktiež ho netreba brať doslovne, pretože snímka využíva niekoľko hororovo-komických zveličení, ako je klišé zloduchovej zdanlivej smrti alebo absurdná vražedná zbraň (parožie z poľovníckej trofeje).
Uvedomovanie si, oceňovanie či kritické skúmanie satirického rozmeru snímky nepodmieňuje zážitok z nej. Uteč sa dá bezproblémovo vnímať ako príslušne krvavý zľahka postmoderný horor. Postmoderný len v tom základnom zmysle, v akom sú všetky horory po Vreskote postmoderné, teda že sa vyžívajú v upozorňovaní na žánrové postupy a typické prvky, najčastejšie cez poučené postavy, v tomto prípade kamaráta Roda.
