Originálny názov: W imię…
Žáner: dráma
Minutáž: 101 minút
Krajina: Poľsko
Rok: 2013
Réžia: Malgorzata Szumowska
Scenár: Malgorzata Szumowska
Kamera: Michał Englert
Hudba: Pawel Mykietyn, Adam Walicki
Hrajú: Andrzej Chyra, Mateusz Kościukiewicz, Maja Ostaszewska, Łukasz Simlat, Tomasz Schuchardt, Maria Maj, Kamil Adamowicz a ďalší
Beháva po lese, káže o osobných, až intímnych skúsenostiach. Moderne pôsobiaci kňaz Adam (Andrzej Chyra) s veľkou charizmou a jeho pomocník Michal (Lukasz Simlat) vedú centrum pre problémových adolescentov na poľskom vidieku. Adam je skutočne výnimočný kus chlapa: napriek šedinám fyzicky za chalanmi v ničom nezaostáva, snaží sa k nim pristupovať kamarátsky a férovo. Nie všetko však dokáže riešiť otvorene: napríklad chovancovi, čo sa za ním dôjde vyspovedať, že ho rajcujú chalani, nie baby, nepovie, nech sa na to vyserie, to predsa nie je hriech. Lebo Adam si uvedomuje, že v očiach mnohých by to bol obrovský, pre niektorých kľudne aj smrteľný hriech. A navyše ani s ním samým neni všetko v kostolnom poriadku. Keď sa doňho začne navážať stereotypná „frustrovaná manželka“ (Michalova) Ewa (šak jasné, inak Maja Ostaszewska), Adam ju odmietne s tým, že on sa už sľúbil niekomu inému. Ono je to tak trochu inotaj, že.
Kňaz máva alkoholické recidívy, zjavne ako prostriedok uvoľnenia nahromadeného sexuálneho a iného napätia. Keď to už nejde, zblíži sa s Lukaszom aka Tučniakom, mladým atletickým dedinčanom s kukučom, s akým si v týchto končinách obvykle predstavujeme Ježiša: dlhé vlasy, briadka, modré oči. V pomerne logickej alúzii na Jána Krstiteľa učí Lukasza plávať. Pri návrate do dediny sa Tučniak stratí v kukurici, Adam ho hľadá a začnú po sebe ziapať ako opice, čo je možno absurdne poetické a možno nechutne doslovné potvrdenie ich zamilovaného statusu. Michal kňaza s Lukaszom spozná v aute (nie je jasné, pri čom ich presne vidí, ale zdá sa byť natoľko fundamentálny kresťan, že mu fantázia musí pracovať spoľahlivo).
Zafunguje predsudok o vzťahu katolíckych kňazov k deťom, obzvlášť chlapcom. (Tento predsudok spomína kňaz pri hysterickom skajpovaní so sestrou v Kanade.) Michal udá kňaza biskupovi ako pedofila. Biskup reaguje príslovečne šalamúnsky: takrečeno na základe skúsenosti vyhodnotí hneď na mieste podozrenie z pedofílie ako nepodložené, no so zreteľom na zachovanie dekóru rozhodne sa kňaza preložiť (o pár desiatok kilometrov ďalej, čo je snáď aj v Poľsku stále v polomere šírenia chýru). Medzitým v centre umrie jeden chalan, čo režisérka dosť preplávala, lebo až neskôr príde info, že išlo o samovraždu (obesením) a osobne som si za boha nevedel zaradiť, či to bol chalan-gay alebo niekto z ostatných. Takže som to bral len ako súčasť zauzľovania príbehu, ako štatistický fakt. Nijak to mnou nepohlo, a tak som ani nevnímal pohrebnú procesiu, nasnímanú štýlom klipu generickej indie-rockovej kapely, ako možnosť vydýchnuť si, ale ako prázdnu atrakciu. Možno je to však moja chyba, možno som nedával pozor.
Verziu, že to bol ten gay, podporuje logika. On totiž aspoň mal motiváciu. Tou je nový zverenec centra, blonďák Adrian, slovne, fyzicky a sexuálne aktívny predátor, ktorý sa už nechce dať a nedá prevychovať. Dvaja mladí herci v postavách Lukasza a Adriana, Mateusz Kosciukiewicz a Tomasz Schuchardt, si nimi úspešne rozširujú výrazové portfólio, no Andrzej Chyra zaťažuje plátno niekedy až nad mieru a hlavne dodáva kňazovi pátos, ktorý sa trošku bije s jeho údajnou svetskosťou a pragmatickosťou. Film ponúka trendovú tému (celibát vs. homosexualita), v Poľsku asi potrebnú, podanú zľahka artovým štýlom. Vyniká z neho dosť variabilná a hlavne atraktívna kamera Michala Englerta (sem-tam ručná, veľa svetla, pomalé nájazdy na postavy v kľúčových momentoch). Problém je, že film mení svoj charakter počas priebehu dosť mätúco, neorganizovane. Z počiatočnej sociálnej drámy prechádzame „v mene umenia“ a páčivých kompozícií až do gay romance. Soundtracku mimo indiescénu dominujú melodramatické „zaľúbené“ sláčiky.
Estetická výraznosť môže filmu pomôcť pri strávení tými časťami publika, ktoré stále vnímajú sexualitu klerikov ako silnú či kontroverznú tému. Na západný festivalový okruh je to príliš konzervatívne, aj tematicky aj štýlovo. V poľských a slovenských podmienkach je téma stále na hrane, takže ľudia, ktorým by som V mene… mohol odporúčať, napríklad moja mama (podľa mňa by sa jej páčil), sa ho asi v telke tak skoro nedočkajú. Maximálne tak na Festivale inakosti.
