V sieti
O čom pokecáme?

Pri výrobe dokumentu V sieti sa stretli režiséri Vít Klusák a Barbora Chalupová. Klusák a Filip Remunda sa preslávili spoločným dokumentom Český sen z roku 2004, mystifikáciou o otvorení rovnomenného hypermarketu, kde sa vysmiali nákaze konzumizmu, ktorá zachvátila Čechy a ďalšie krajiny východného bloku po transformácii na trhovú ekonomiku.

Spolu založili aj firmu na výrobu autorských dokumentov Hypermarket Film a Klusák pokračoval v tvorbe spoločensko-kritických dokumentov (napr. Vše pro dobro světa a Nošovic, 2010; Svet podľa Daliborka, 2017). Okrem výberu aktuálnych tém je pre jeho autorský rukopis príznačné aj „zviditeľnenie roly tvorcov vstupovaním do predkamerového priestoru, či už fyzicky, alebo v dialógoch s protagonistami“ (MFF Karlove Vary).

Pre Barboru Chalupovú (nar. 1993) to bola prvá práca na celovečernom filme. Na FAMU, kde Klusák učí, sa zviditeľnila hlavne filmom Do zbrane (2016). Zaujímali ju v ňom držitelia zbraní a ich legálna aj nelegálna dostupnosť. Využívala prostredie internetu aj konfrontačné rozhovory.

Vo filme V sieti obaja tvorcovia synergicky spájajú svoje tvorivé metódy a angažovanosť. Natáčaniu predchádzal experiment, súčasť osvetového projektu, pri ktorom vytvorili na sociálnej sieti fiktívny profil 12-ročného dievčaťa. Za 5 hodín naň zareagovalo 83 mužov vo veku od 23 do 63 rokov, „v drvivej väčšine s explicitnými výzvami na spoločnú masturbáciu pomocou videohovoru“ (Hypermarket Film). Chalupová s Klusákom sa rozhodli, že toto je téma na celovečerný film.

Tak ako v predchádzajúcich Klusákových prácach, aj tu režisérska dvojica aktívne vstupuje do obrazu. Nielen režiséri, prakticky celý tvorivý štáb. Počnúc kastingom dospelých herečiek s detskými črtami až po osobné konfrontácie s niektorými z tých, čo si myslia, že četujú s 12-ročnými dievčatami, účasť filmárov je neustále priznávaná, ba zdôrazňovaná.

Vidíme ich počas kastingu, ako spovedajú kandidátky. Architekt Jan Vlček „snorí“ v detských izbách vybraných herečiek po osobných predmetoch, ktoré by vhodne doplnili ich filmové izby a dodali im ešte viac autentickosti. V rýchlej montáži sa predvádza aj stavba troch interiérov v štúdiu. Vidíme kamery, rampy, svetlá… Kamery snímajú tak dievčatá v „ich“ izbách, ako aj členov štábu a odborných poradcov v réžii pár metrov odtiaľ. Pred rozbehom experimentu tvorcovia zverejňujú textovou formou „kódex projektu“. V priebehu deja sa protagonistkou stáva aj maskérka (Barbora Potužníková), lebo spoznáva muža z profilu na čete.

Samotný experiment je zachytený lineárnym postupom. Tri vybrané dospelé herečky s detskými črtami (Tereza Těžká, Anežka Pithartová, Sabina Dlouhá) si zakladajú profily na sociálnych sieťach, kde predstierajú, že majú 12 rokov. Samy nikoho neoslovujú, čakajú na oslovenie. Keď ich niekto osloví, reagujú. Na sexuálne narážky alebo výzvy odpovedajú prevažne vyhýbavo, hanblivo. Opakovane zdôrazňujú svoj predstieraný vek: „A nevadí, že mám 12?“

Nechávajú na mužov, aby sa prejavili. A tí na nič nečakajú. Pýtajú sa, či dievčatá majú chlapca, či ich obchytkávajú chlapci v triede, či už mali sex alebo aspoň nejakú sexuálnu skúsenosť. Veľmi rýchlo a bez vyzvania prechádzajú k masturbácii, obnažovaniu sa, posielaniu fotiek alebo videí vlastného penisu.

Pokiaľ dievčatá komunikáciu neprerušia, muži, ktorí by mohli byť ich otcami a občas aj starými otcami, sa ich snažia presvedčiť, aby sa obnažili aj ony, aby im poslali svoju nahú fotku alebo video. Ponúkajú peniaze. V ďalšom štádiu pokusu tak filmári vytvárajú fotomontáže z tvárí herečiek a tiel anonymných modeliek. Zaujíma ich, ako tieto fotky využijú. Niektorí fotografie zverejnia alebo sa vyhrážajú ich zverejnením, čiže sa pokúšajú dievčatá vydierať, aby im boli aj ďalej po vôli. Čo keď to uvidia tvoji rodičia (spolužiaci, učitelia)?

Posledné štádium experimentu je naaranžované osobné stretnutie. Zo štúdia sa filmári presúvajú do verejného priestoru. Vybranú kaviareň či cukráreň vyzbrojujú skrytými kamerami a mikrofónmi. Pri vedľajšom stole sedí ochrankár, ak by sa rozhovor vyhrotil. Štáb je medzitým vonku v dodávke. Keď treba stretnutie ukončiť, Klusák zavolá herečke na mobil ako otec, ktorý je náhodou nablízku a chce po ňu prísť. Nadržaní chlapi (v jednom prípade dvojica žena a muž), ktorí doteraz podrobne opisovali „svojim dvanástkam“, ako by ich fyzický vzťah mohol pokračovať a aké sexuálne praktiky by s nimi chceli vykonávať, vydesene platia účet a miznú.

Aj keď obsah komunikácie, či už online alebo pri osobných stretnutiach, je často nechutný, škandalózny a podľa prizvaného právnika neraz napĺňa znaky trestného činu, tvorcovia sa podľa vlastných slov nepokúšajú aktérov kriminalizovať. Tváre majú rozostrené digitálnymi maskami. Netýka sa to očí ani hlasu. Ľudia z ich okolia by ich teda nemali mať problém identifikovať.

To zrejme pre filmárov nepredstavuje problém. Ani to, že zvolené masky pôsobia dehumanizujúco. Akonáhle sa na monitore zjaví takáto deformovaná tvár, vyvoláva negatívne očakávania. Je ľahké daných ľudí vopred odsúdiť a ich ďalšie konanie, zredukované na komunikáciu so sexuálnym, niekedy až perverzným obsahom, len potvrdzuje instantné predsudky. Klusák s Chalupovou sa snažia brzdiť ľudový súd štatistikami, že absolútna väčšina mužov, ktorí na internete vyhľadávajú kontakt s maloletými, sú „psychosexuálne normálni“. Teda nie sú pedofili.

Reakcie v bulvárnych médiách a na sociálnych sieťach ukazujú, že tento poznatok v celkovom dojme z filmu zaniká v návale mravného pohoršenia. Dokument veľmi sugestívne vytvára obraz internetu ako močiara zamoreného aligátormi (sexuálnymi predátormi), napádajúcimi najzraniteľnejších, dievčatá na hrane puberty. K zhnuseniu prerastajúcemu až do fyzickej nevoľnosti napomáha aj Pjoniho soundtrack, zlovestne ohlasujúci sexuálny a zločinný obsah četu alebo videohovoru. Nebyť hudobných efektov, stačili by aj ruchy, výpadky, glitche a skreslenia digitálne prenášaného ľudského hlasu. (Niektorí z „lovcov“ neovládajú dobre češtinu alebo majú rečovú chybu. Ďalšie výrazné mínus pre ich ľudskosť.)

Ak nie sú pedofili, čo sú zač? To je otázka nad Klusákov-Chalupovej zámer. Klusák dôrazne vysvetlí predátorovi, ktorého konfrontuje v noci pred jeho bytom (za účasti štábu a herečiek, oslepujúc ho reflektormi), ako sa môže cítiť otec štyroch detí, ktorý sa bojí, že ich budú prenasledovať takí ako on. Režisérovo osobné nasadenie je prirodzené a nákazlivé a je od neho korektné, že ho otvorene priznáva. Zároveň zo svojej vzorky mužov na druhej strane siete robí netvorov. Sú odsúdeniahodní, hnusní a smiešni.

Zaslúžia si iba, aby ich ošťal pes.

---