Originálny názov: The Great Gatsby
Žáner: romantická dráma
Minutáž: 142 minút
Krajina: USA / Austrália
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Baz Luhrmann
Scenár: Baz Luhrmann, Craig Pearce
Kamera: Simon Duggan
Hudba: Craig Armstrong
Hrajú: Leonardo DiCaprio, Carey Mulligan, Tobey Maguire, Joel Edgerton, Isla Fisher, Jason Clarke, Elizabeth Debicki, Gemma Ward, Callan McAuliffe, Amitabh Bachchan, Jack Thompson, Jacek Koman, Vince Colosimo, Goran D. Kleut, Heather Mitchell
Stomiliónový spektákel Veľký Gatsby mal mať premiéru minulé Vianoce. Z plánu zišlo, skutočný dátum uvedenia do kín je mimo blokbasterovú sezónu. Zato sa producentom podarilo dotiahnuť film do Cannes, čím roztancovali hajp v Európe. V USA už nemuseli, stačil chýr predlohy, jedného z najoceňovanejších amerických románov 20. storočia, a lesk obsadených hviezd.
V najnovšej filmovej adaptácii útlej knihy, ktorá autorovi zabezpečila obrovské bohatstvo a celosvetovú slávu (hoci až posmrtne), režisér Baz Luhrmann so svojím veľkorysým, hyperkinetickým, muzikálnym a imaginatívnym prístupom k filmovej tvorbe urputne zápasí s prekliatím adaptácií kánonu: z veľkých literárnych diel nebývajú veľké filmy. Možno sa tak rozhodli len literárni kritici v snahe zachovať primát beletrie za každú cenu. A filmoví kritici, ktorých profesia a základné metódy boli kedysi takmer úplne odvodené od literárnych, poslušne sklonili hlavu a akceptovali tento pravdizmus. Film vraj praje skôr „poklesnutým“, populárnym žánrom, Marloweom a Drakulom sveta, než Buddenbrookovcom a Idiotom. Na definitívny súd je priskoro. Najprv sa pozrime na zásadné režisérove rozhodnutia pri adaptovaní Fitzgeraldovho románu.
V jadre príbehu sa skrýva milostný trojuholník. Jay Gatsby (Leonardo Di Caprio), chlapec bez mena a majetku sa zaľúbi do Daisy (Carey Mulligan), dievčaťa z vyššej spoločenskej vrstvy. Láska je vzájomná, no Gatsbyho odvelia na front prvej svetovej vojny a Daisy sa medzitým stane pani Buchananovou, manželkou Toma Buchanana (Joel Edgerton), dediča jednej z najbohatších rodín amerického východného pobrežia. Gatsby sa po piatich rokoch vracia už tiež ako boháč, kupuje si opulentný palác naproti buchananovskému sídlu so zeleným majákom a usporadúva honosné večierky, na ktoré sa schádza celý New York, v túžbe prilákať len jednu jedinú osobu: Daisy. Keď to nejde cez spoločenské radovánky, pomáha mu sused a Daisin bratranec, Nick Carraway (rozprávač románu, hrá ho Tobey Maguire) a ďalšia spoločná priateľka, emancipovaná golfistka Jordan Baker (Elizabeth Debicki). Napriek dlhému odlúčeniu a vzniknutým záväzkom, láska medzi Gatsbym a Daisy prekvitá nanovo. Daisin manžel Tom k rozdúchaniu pohasnutej aféry prispieva hulvátstvom a zanedbávaním svojej ženy na úkor iných, menovite Myrtle Wilsonovej, vydatej za automechanika Georgea (Isla Fisher a Jason Clarke). Vo výpočte hlavných postáv chýba ešte „gambler“ Meyer Wolfshiem, Gatsbyho pochybný obchodný partner (bollywoodska hviezda Amitabh Bachchan).
Podľa niektorých zdrojov práve vo Veľkom Gatsbym F. Scott Fitzgerald vytvoril spojenie „jazz age“ ako priliehavé pomenovanie turbulentných 20. rokov. Hľadal som „jazz age“ v texte a nenašiel, snáď aspoň pripisovanie autorstva Fitzgeraldovi sedí. Luhrmann nemohol a nechcel potláčať hudobnú stránku svojho filmu, práve naopak. No rozhodol sa aktualizovať hot jazz a swing na hip-hop a elektronický pop, zapratajúc soundtrack súčasnými hviezdami ako Jay-Z alebo Lana Del Rey. Toto rozhodnutie považujem za logické: ak v danej dekáde bol džez ešte vzrušujúco svieži, dekadentný a opájal zmysly poslucháčov, dnes sa na vybičovanie nervov musia použiť iné grády a decibely. Film nemal pôsobiť ako muzeálny kúsok. Odhliadnuc od toho, hoci džez je dnes muzeálne a akademicky posvätený, v lete 1922 to bola len najnovšia tanečná vlna, tak ako neskôr rock and roll, twist, funk či disco. Luhrmann vystihol pocit, turbulenciu.
Druhým zásadným realizačným rozhodnutím bolo nakrútiť film v 3D. Azda v spojení s aktualizovaným soundtrackom šlo tiež o zvýraznenie snahy vystihnúť dynamiku Gatsbyho mamutích večierkov, Manhattanu driapuceho sa z prachu do mrakov, rýchlych áut a neviazaného životného štýlu americkej smotánky. Vo výsledku kamera niekoľkokrát prelietava cez zátoku medzi Gatsbyho West Eggom a buchananovským East Eggom alebo sa rúti voľným pádom z výškovej budovy na Wall Street na Nicka Carrawaya, opájajúceho sa mestom a jeho možnosťami. O tomto Luhrmannovom rozhodnutí mám už oveľa viac pochybností. Možno ide o paradox, ale neustály zdanlivo neriadený pohyb pohlcuje emócie, robí ich nečitateľnými a výsledný filmový obraz pôsobí sterilnejšie.
Brownov pohyb nerobí drámu, pretože dráma nie je náhodná. Luhrman opisuje, ako si už v počiatočnej fáze projektu predstavoval klimaktickú scénu boja o Daisinu lásku – päť hlavných postáv v zle vetranej hotelovej izbe – natočenú v 3D. Ale práve táto scéna funguje z „dramatických“ scén azda najmenej, pretože pri všetkom tom chodení hore-dolu a zmenách perspektívy nie je čas poriadne sa pozrieť hercom do tváre. Vidíme pohyb, ale nie sme schopní zachytiť jeho spúšťač. Vidíme akcie a reakcie, ale je to ako sledovať fyzikálny model. Môže byť akokoľvek zaujímavý. Pokiaľ sa vás osobne niečím nedotýka, ťažko vás dojme. Na druhej strane, 3D môže byť veľmi efektívne v scénach, kde práve náhodný pohyb je zdrojom zážitku, prekvapenia, informácie. Napríklad poletovanie jemných záclon pri Nickovej prvej návšteve Buchananovcov, krásne výstižné vzhľadom na Daisinu prelietavú, poživačnú povahu a krásne kontrastné voči neskoršiemu dusnu v hoteli.
Občas zaznievajú námietky voči rámcovaniu príbehu do sanatória, kde sa Nick Carraway lieči z gatsbyovského šoku a alkoholizmu a fakticky sám píše Veľkého Gatsbyho ako súčasť terapie. Tieto námietky mi prídu nepodstatné. Carrawayovu postavu viacerí vnímajú ako Fitzgeraldovo alter ego, čiže Luhrmann to len konkretizoval a urobil z neho aspoň trochu podstatnú postavu pre dej filmu. Aj tu sa však nachádza rozpor, lebo režisér zároveň potlačil Nickov romantický záujem o Jordan, a tak väčšinu času Maguire s doširoka vypúlenými očami a neistým úsmevom pôsobí ako teliatko pred novými vrátkami, ako svedok udalostí, ktorých význam presahuje jeho chápanie aj predstavivosť.
Celý filmový projekt sa naťahoval a meškal. Baz Luhrmann chcel, aby jeho spracovanie Gatsbyho malo čo povedať spoločnosti prechádzajúcej krízou. Kým Fitzgeraldova kniha po krachu na burze v roku 1929 nabrala nové celospoločenské významy, Luhrmannovmu filmu by, myslím, nepomohlo ani skoršie uvedenie, lebo sa v ňom nedvíha varovný prst, pripomínajú sa zlaté časy. Ďalšie, čo nikdy neboli.
