Originálny názov: Videocracy – Basta apparire Italy
Žáner: dokumentárny film
Minutáž: 85 minút
Krajina: Švédsko / Dánsko / Veľká Británia / Fínsko
Rok: 2009
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Erik Gandini
Scenár: Erik Gandini
Kamera: Manuel Alberto Claro, Lukas Eisenhauer
Hudba: Krister Linder, David Österberg, Johan Söderberg
Krajiny južnej Európy sú zvláštne. V porovnaní s tými zo severu. Veď uznajte sami, mladí Gréci snívajú prevažne o štátnej službe a mladí Taliani sú zas posadnutí slávou a kariérou v televízii. Iste nájdu sa takí aj u nás, ale keď sa z toho stáva celonárodný syndróm, niekde bude chyba. Režisér Erik Gandini žil v Taliansku až do svojich 20 rokov, potom sa presťahoval do Švédska. A videl tam, že to ide aj inak. Televízia nemusí byť plná polonahých tiel, vulgárnosti, estrádnosti a už vôbec nie priamo prepojená na vládnu moc. Po ďalších 20 rokoch sa vrátil, aby o tom všetkom nakrútil dokument.
Názov Videokracia má jasne odkazovať na súčasnú situáciu v Taliansku. Vládu obrazu, teda televízie. Tá je pre väčšinu Talianov hlavným zdrojom informácii. Aspoň tak nás informuje Gandini. A nemáme mu dôvod neveriť, u nás to zrejme nebude inak (aspoň pre tú neinternetovú časť populácie). Základná situácia je jasná. Silvio Berlusconi je premiérom už tretíkrát a zároveň je vlastníkom najväčšieho talianskeho mediálneho koncernu Mediaset a vlastní aj najväčšie vydavateľstvo v krajine. Ako premiér a líder najsilnejšej strany Forza Italia má zas vplyv na štátnu televíziu RAI. Nie je to samozrejme jediný prípad, keď sa človek s veľkým vplyvom v médiach rozhodol vstúpiť do politiky. Popri Berlusconim je iste známym prípadom súčasný starosta New Yorku Michael Bloomberg, na ktorého sa za to zniesla aj veľká vlna kritiky (odbil ju slovami, že „len využíva plody svojej práce“). U nás bol takým Pavol Rusko, ale tomu to nevyšlo zrejme ani podľa jeho predstáv.
Nikde ale nie je situácia tak špecifická ako práve v Taliansku. Berlusconi sa drží hore už pekne dlho a vďaka množstvu zverejnených káuz si môžeme ľahko urobiť obraz o spôsobe jeho vládnutia. Jeho konkurenti (medzi nimi aj Rupert Murdoch) sa neraz sťažovali, že svoje politické postavenie využíva na zabezpečenie si svojej pozície na mediálnom trhu. Ale o týchto politických a podnikateľských súvislostiach dokument Videokracia nie je. Tie sú preň len čiastočným východiskom. Videokracia je o spoločenskej kultúre, ktorú Berlusconi pomohol v Taliansku vytvoriť, či dokonca ju priamo vytvoril.
Erik Gandini sa nám všednú realitu mediálneho Talianska rozhodol ukázať na konkrétnych ľuďoch, či na ukážkach toho, čo sa vlastne v televízii a okolo nej deje. Predstavuje nám tak mladého muža (ako inak žijúceho s matkou) snívajúceho o kariére v televízii, staršieho agenta, ktorý vyrába z niktošov hviezdy, šéfa paparazi fotoagentúry, ktorý sa sám stane na istú dobu megahviezdou a tak podobne. Veľakrát sú to obrazy šokujúce, inokedy vtipné.
Videokracii chýba jasný smer. Gandini neukáže celý problém v plnej kráse, len niektoré jeho dôsledky. Protagonisti jeho dokumentu navyše pôsobia často pofidérne. Ako ukážka úpadku spoločnosti, fajn. Ťažko nám však posúdiť, či je to naozaj v Taliansku bežné, alebo ide o extrémne ojedinelé prípady. Dokument neprináša žiadne závery, tie necháva tvorca na divákov. Je to teda akési zrkadlo talianskej spoločnosti. Nám zasa môže slúžiť ako sonda do inej kultúry. O sile dokumentu asi najlepšie vypovedajú reakcie v Taliansku. Napríklad štátna televízia RAI odmietla odvysielať upútavky na film, ale keď sa film dostal do kinodistribúcie, patril medzi divácky najúspešnejšie.
Talianska i švédska kinematografia nepatria dnes medzi tie najpopulárnejšie, i keď svoje miesto v histórii filmu majú pevné. Videokracia prichádza ako zástupca oboch. Je to iný druh dokumentárneho filmu než na aký sme zvyknutý z našej domácej produkcie. Venuje sa veľmi dôležitej celospoločenskej téme, ktorá má navyše, čo povedať aj za hranicami. To sa u nás stáva len zriedkakedy.
