Žáner:psychologická dráma, triler
Minutáž: 104 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Peter Krištúfek
Scenár: Peter Krištúfek
Kamera: Martin Štrba
Hudba: Peter Krištúfek
Hrajú: Ivan Trojan, Jana Hlaváčová, Kristína Turjanová, Dagmar Bajnoková, Martin Mňahončák, Peter Trník, Marián Mitaš a ďalší
Tvorcovia slovenských filmov sa v dnešnej dobe naháňajú a zároveň potkýnajú na honbe za plnou sálou divákov a návštevnosťou. Historické veľkofilmy, či komerčne ľahko stráviteľné príbehy sa stretávajú s príjemným, no nepostačujúcim ohlasom. Potom sú tu ešte skostnatené snahy o filmy plné symboliky a umeleckosti, ktorým nejde o diváka, ale o uznanie kritiky. Vzniká tak pocit, akoby sa slovenskí režiséri, ešte pred zrodom filmového nápadu, máčali v akýchsi predsudkoch. Režisér Peter Krištúfek sa na tieto predsudky vykašlal. Jeho celovečerný filmový debut Viditeľný svet má v slovenských kinosálach veľkú šancu, ak sa na tie predsudky vykašlú aj samotní diváci.
Viditeľný svet, v ktorom Oliver žije, je oklieštený do dvoch dimenzií. Betónový byt na panelákovom sídlisku, kde si susedia cez okno môžu požičiavať vidličky, a sklenená vitrína riadiacej veže na letisku. Ako letecký dispečer je Oliver v práci povinný sledovať a navigovať, všetko presne, bezchybne a do detailu. Svoje puntičkárske pozorovateľské schopnosti si so sebou nosí domov. Z okna svojho bytu miesto lietadiel sleduje životy svojich susedov.
Oliver je osamelý štyridsiatnik, z jeho nemých úst málokedy vypadne slovo. Nemá žiadnych priateľov, jeho byt je zariadený veľmi stroho, je takmer sterilný, bez štipky útulnosti. Oliver je ako postava bez minulosti, bez spomienok, bez zážitkov, bez emócií. Kým v bytoch iných ľudí sa ozýva reč, smiech, krik, plač, v Oliverovom byte sú jediným zvukom dialógy z televíznych seriálov. Je to tichý samotár, ktorý ignoruje svoj vlastný nezaujímavý život a prázdne miesto vypĺňa pozorovaním životov ostatných.
Osudným terčom jeho pozorovateľských chúťok sa stane šťastná rodina z bytového domu oproti. Spočiatku ju Oliver pozoruje len z akejsi zvedavosti, z tej sa však postupne stáva obsesia. Sledovanie rodiny od naproti je preňho dokonca akýmsi sviatočným rituálom, pri ktorom si pravidelne otvára fľašu šampanského. Voyerstvom mu narastá sebavedomie, pocit „polobožstva“, že svojím pozorovaním môže navigovať a ovplyvňovať okrem pristávania lietadiel aj životy iných ľudí. Keďže jeho život je bezduchá sterilita, čo je presným opakom života rodiny z balkóna oproti, v hlave si predstavuje, že ich život je jeho vlastným životom. A tak vymyslí plán, ako sa stať jej súčasťou.
S podivnými a zvedavými pozorovateľmi životov sa stretol snáď už každý. Istým spôsobom sme všetci voyeri. Viac ako náš vlastný život nás zaujíma život tých druhých. V Oliverovom prípade však už nejde o záujem, ale o posadnutosť, o potešenie z toho, že predstavu žiť život niekoho iného dokáže premeniť v realitu. Z tajomného sveta jedného človeka sa tak stáva dráma jednej rodiny a jej okolia.
Je ťažké určiť filmový žáner, ktorý nám Krištúfek počas premietania ponúka. Spočiatku ide o akúsi psychologickú drámu, či dokonca psychologickú štúdiu, ktorá sa neskôr pretaví do napínavého thrilleru. Napätie, ťažkosť a vážnosť situácií odľahčujú dialógy a situácie, ktoré miestami vyznievajú až absurdne. Akoby režisér v snahe rozpitvať psychológiu deja až príliš zatlačil na pílu. Niektoré scény a dialógy tak pôsobia trochu nereálne a možnosť ich pravdivosti je trochu kostrbatá. S charakterom hlavnej postavy by ste sa v ozajstnom živote možno stretli, ale je veľmi nepravdepodobné, že by sa všetky jeho plány a úmysly stretli s úspechom. To je snáď jediná vec, ktorá sa dá filmu vytknúť. Že jeho filmová realita je miestami trochu pritiahnutá za vlasy.
Režiséra je však potrebné pochváliť aj za drobné detaily, ktoré si pozorný divák isto všimne. Vidno, že film nie je prvoplánový a zároveň sa netlačí do strojenej symboliky. Veľmi výstižným prvkom je práve televízia v Oliverom byte. Na obrazovke bežia sitcomy a rodinné filmy, v byte osamelého človeka, pre ktorého je pojem rodina absolútne neznámy a pre ktorého je televízia iba akýmsi podmazom, doplňujúcim zvukom dialógov od naproti. V cudzej reči, pretože tento druh života je mu cudzí, pokúša sa ho naučiť, presne ako cudziu reč iného jazyka.
Postava Olivera je v rukách herca Ivana Trojana hereckým koncertom. S postavami podivínov už má svoje skúsenosti a Oliver mu neskutočne sadol. Napriek tomu, že existencia takéhoto charakteru je spochybniteľná, Trojan Olivera „počlovečuje“, dodáva mu punc reálnosti. K vyjadreniu emócií, myšlienok a podvedomia hlavnej postavy nepotrebuje ani slová. V jeho mimike možno odhaliť všetko. Treba však povedať, že ani zvyšok hereckého ansámbelu za ním nezaostáva. Rozdiel medzi hereckou špičkou a „tými ostatnými“ by ste vo filme hľadali márne. Herci sa príjemne dopĺňajú, nepôsobia strojene a za Trojanovým výkonom nezaostávajú.
Film Viditeľný svet má vynikajúci nápad, aktuálnu tému, svoju príbehovu líniu si v ňom nájdu ženy, muži, i milovníci rôznych žánrov. Slovenské filmy sa v kinách málokedy stretnú s kladným komerčným ohlasom. Viditeľný svet však má šancu.
