Žáner: dokumentárny
Minutáž: 48 minút
Krajina: SR
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Erik Baláž
Scenár: Erik Baláž
Kamera: Erik Baláž, Jozef Fiala, Karol Kaliský
Hudba: Anton Popovič
Komentár: Marián Geišberg.
Oblaky, letecký záber na krajinu, panoráma zvlnených hôr, diaľkový záber na jeleňa (medveďa, zubra, líšku, bobra, sovu…), detailný záber na jeleňa (medveďa, zubra, líšku, bobra, sovu…). Marián Geišberg, pateticky prežúvajúci slabiky o návrate divočiny. Pozor, nie o návrate do divočiny. O návrate divočiny. Kam? Hm, do Európy? Tak nejak. Na odkazy som slabý. On je tam síce premletý aspoň 16x, ale to máte ako s reklamou. Slogan síce viete naspamäť, ale jeho zamýšľaný význam vo vedomí postupne bledne.
Existuje taká jedna nadácia „pre divokú prírodu“ Aevis. Erik Baláž, ochranár a príležitostný filmuškár, predsedá jej správnej rade. Nadácia vychádza z princípov tzv. hlbokej ekológie a podporuje vznik „rozsiahlych chránených území v Karpatoch.“ (Citujem z ich vízie.) Tiež chcú podporovať prírodne orientovaný turizmus, ktorý by mal zrejme hradiť náklady na správu a rozširovanie chránených území. Proste majú celý model.
Takým rozsiahlym chráneným územím by podľa Balážových predstáv mohli byť aj „Vlčie hory“, oblasť medzi Slovenskom, Ukrajinou a Poľskom, kde už síce sú tri národné parky, ale tie netvoria súvislé územie a zasahujú najmä vyššie položené plochy. Niektoré zvieratá sú hlavne v zime nútené zostupovať do údolí, ktoré sa nachádzajú už mimo zóny ochrany. Pri akomkoľvek dlhšom presune musia prechádzať aj lovnými revírmi alebo oblasťami so zvýšenou ľudskou aktivitou. Potiaľ argument nadácie Aevis chápem a zjednotenie (čiže automaticky aj rozširenie) troch národných parkov považujem za logickú požiadavku.
Film samotný má slúžiť ako agitka za Balážov zámer. Hovorím, Geišberg odkaz niekoľkoráz zopakuje, nehľadiac na iné redundancie, vyvolávajúce dojem, že komentár písal nemanželský syn štúrovského epigóna a príslušníčky Wandervogla. Jadrovú požiadavku sčasti podkopávajú širšie princípy ideológie – mám na mysli tie ezotericko-utopické predstavy o návrate divočiny, akoby bol nejaký hodnotový rozdiel medzi prírodou a divokou prírodou. Podkopáva ju aj zvolený formát rozprávania. Nepriehľadný argument musí byť vypovedaný, obrazová zložka nenesie dej ani myšlienku a okrem striedania scenérií a živočíšnych druhov často ani novú informáciu. „Kôrovník si buduje hniezdo pod kôrou“, „medveď sa kúpe v rieke“, objasňuje Geišberg s morganfreemanovskou intonáciou. Okolo zvukovej zložky sa vynárajú ďalšie otázniky, lebo podla Balážovho vyjadrenia je všetko britský postsynchrón.
O vŕzgajúcej autenticite sa väčšinou nemá zmysel hádať, ibaže tu si to filmári sami pýtajú, keď sa štylizujú do polohy objaviteľov strateného sveta, lovcov obrázkov v nehostinných podmienkach niekedy až na hranici prežitia (stanovanie v 30stupňových mrazoch, blízky stret s medveďom s „vierohodnými“ reakčnými strihmi na vydeseného kameramana a rovnako vydeseného maca). Baláž nenakrúcal v horách prvýkrát, má za sebou už podobnú pohľadnicu zo života medveďov v Tichej doline (Strážca divočiny z roku 2009). V nakrúcaní zriedkavých, plachých druhov ako sú vlky či zubry sa však ešte ani zďaleka nedostal (ani sám, ani so svojím tímom) na „expertnú“ úroveň. Jeho zábery vám jednoducho nevyrazia dych (ak ste už videli aspoň jeden dokument na Discovery).
Zubry bojujú v „hustej vegetácii“, takže sa k nim kameraman nevie dostať, vidíme ich už iba oddychovať po akcii. Vlky vidíme tiež len prechádzať, obzerať sa okolo alebo piť z rieky. Po ich ďalšom živote (zabíjaní) nachádzame akurát krvavé stopy alebo ohlodané mrciny. Rozumiem predpokladu, že bobrie hrádze môžu dramaticky meniť ráz krajiny (o objedaní stromov koníkmi mám už viac pochybností), ale pokiaľ mi filmár nevie túto zmenu ukázať zábermi pred a po, pohybujeme sa v rovine špekulácií, nie vizuálnych dôkazov. Špekulácií, postavených na bezdejových obrázkoch, prepasírovaných cez gýčovú farebnú korekciu.
