Originálny názov: Inside Llewyn Davis
Žáner: hudobná dráma, komédia
Minutáž: 105 minút
Krajina: USA / VB / Francúzsko
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Ethan Coen, Joel Coen
Scenár: Joel Coen, Ethan Coen
Kamera: Bruno Delbonnel
Strih: Ethan Coen, Joel Coen
Hudba: rôzni
Hrajú: Oscar Isaac, Carey Mulligan, Justin Timberlake, Ethan Phillips, Robin Bartlett, Max Casella, Jerry Grayson, Jeanine Serralles, Adam Driver, Stark Sands, John Goodman a ďalšíí
Coenovci ukázali už viackrát záujem o americkú históriu, báje a legendy z čias prohibície (Millerova križovatka), zlatej éry Hollywoodu (Barton Fink) alebo Veľkej depresie (Braček, kde si?). S ironickým prístupom k žánrovým pravidlám a národným mýtom bratia pravidelne vypúšťajú do sveta paškvily na triumfálne chválospevy. Ich filmy zobrazujú dôsledky amerických snov o výnimočnosti jedinca. Okrem iného.
Preto Vnútri Llewyna Davisa nebude zobrazovať „vibrujúcu, hlučnú, súťaživú, romantickú komunálnu, bláznivú, prepitú, aktívnu“ newyorskú folkovú scénu na začiatku 60. rokov, ako by si priala Suzanne Vega. Suzanne v tom čase ťahala za sebou dreveného káčera, z vlastnej skúsenosti môže trt vedieť, ako ľudia v Greenwich Village naozaj fungovali. Keď už do mixéra hodíte prívlastok „romantický“, väčšinou nemáte šajnu, o čom hovoríte. Romantickosť sa práve tak dobre môže viazať k výdrži. Lebo iba takí, čo vydržia pri niečom dostatočne dlho, to môžu aj niekam dotiahnuť. Llewyn Davis (Oscar Isaac) sa pokúša vydržať zarábať si na živobytie hraním a spievaním folkových pesničiek.
Pesničkár vraj s velšským menom zápasí so zvyčajnými problémami profesionálneho muzikanta: ignorantské publikum, pijavicovití agenti a manažéri, únavné cesty naprieč Štátmi, chronický nedostatok kešu, zatúlané mačky, tehotné milenky… Llewynovu budúcnosť v hudobnom priemysle ohrozuje aj okolnosť, že na sólovú dráhu sa vydal nedobrovoľne po samovražde svojho spoluhráča. A nepridáva mu ani cholerická povaha. Podnapitý sa posmieva akejsi speváčke z vidieka, pred barom ho za to zmláti tajomný chlap v klobúku. Llewyn je človek v časovej bráne. Rodený Newyorčan robí ľudovú (folkovú, pôvodom vidiecku) hudbu. Krátko predtým, než folk skrze Dylana a Joan Baez oslovil masy hlavne mladých ľudí a vlna protestsongov zachvátila celé USA.
Najčastejšie Llewyna vidíme v existenčnej polohe: zháňa miesto na spanie, zháňa gitaru na nahrávku, lebo svoju nechal tam, kde spal. Pre peniaze na ruku za účasť na nahrávke sa vzdáva možných tantiémov. Samozrejme, triviálny popevok „Please Mr. Kennedy“ sa ukáže ako nečakaný hit. Azda najcynickejšou časťou filmu je Llewynova bezvýsledná cesta do Chicaga za angažmán v jednom miestnom klube. Cestuje autom so zamĺknutým bítnickým básnikom (Garrett Hedlund) a korpulentným džezmenom (John Goodman), ktorý zastávky na benzínkach využíva na dopĺňanie hladiny heroínu. Bizarnú spoločnosť nakoniec rozdelia policajti. Skrehnutý Llewyn v Chicagu zahrá majiteľovi klubu Grossmanovi, ale ten ho ako sólistu nechce a Llewyn stále odmieta hrať s niekým iným.
Ak tu je nejaká poézia, rodí sa z protikladov: na jednej strane Llewynova existencia zo dňa na deň, na druhej strane jeho hudba. Zaznie iba v niekoľkých momentoch, napríklad v prehrávke pre Buda Grossmana (F. Murray Abraham). Zakaždým prekvapí citlivosťou, čistotou a bravúrou, akú od Llewyna po všetkých úderoch, úskaliach a vlastných prešľapoch už nečakáte. Na ilustráciu: Llewyn často využíva pomoc od svojho kamaráta Jima Berkeyho, ďalšieho hudobníka s anjeličkovskou fasádou a hlasom Justina Timberlakea. S jeho ženou Jane (Carey Mulligan) sa však Llewyn od začiatku iba háda: zakrátko vysvitne, že niečo spolu mali.
Význam času v metaforickej rovine (teda v druhom či treťom pláne filmu) podporuje aj uzatvorenie príbehu do časovej slučky. Ako uzol slúži spomínaná bitka neznámym ochrancom cti hosťujúcej „vokalistky“. (Treba spolu s Llewynom uznať, že bola mizerná.) Coenovci obohacujú zápletku o živú-mŕtvu dvojjedinú mačku, požmurkávajúc na obľúbenú anekdotu o Schrödingerovej mačke z kvantovej fyziky. Pri pohľade na Llewyna brodiaceho sa snehom v jesennej bunde a poltopánkach sa opäť vynára predstava romantického hrdinu, zápoliaceho s prírodou a spoločnosťou; coenovský uhol je nalomený len o priznanie, že šoubiznis nie je o nič romantickejší ako robota na bitúnku; iba jeho (niektoré) produkty sú.