Volver

Originálny názov: Volver

Žáner: dráma / komédia
Minutáž: 120 minút
Krajina pôvodu: Španielsko
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Pedro Almodóvar
Scenár: Pedro Almodóvar
Kamera: Alberto Iglesias
Hudba: José Luis Alcaine
Hrajú: Penélope Cruz, Carmen Maura, Lola Dueňas, Blanca Portillo, Yohana Cobo, Chus Lampreave, Antonio de la Torre, Carlos Blanco, María Isabel Díaz

Na úvod tejto recenzie sa musím priznať, že s Almodóvarom nemám príliš bohaté skúsenosti. Ale rovnako ako mne, tak určite i vám (čo máte, podobne ako ja, s jeho filmami vlažné skúsenosti) prešiel sitom vnímavosti fakt, že tento 57-ročný, oscarový, španielsky režisér je absolútnou režisérskou špičkou súčasnej európskej kinematografie.

Pedro Almodóvar sa vyznačuje tým, že k svojim filmom si aj sám píše scenáre. O tom, že písanie a následné zrežírovanie mnohokrát „štipľavých“ tém mu ide na výbornú svedčí aj zopár nominácií na Oscara a cenu BAFTA, či samotné sošky (Všetko o mojej matke, Hovor s ňou). Ústrednou témou jeho tvorby sú ako inak ženy. Áno, najkrajšie stvorenia aké kráčajú po tejto Zemi, očarujúce nás chlapov a veľakrát nesúce na svojich pleciach oveľa viac psychickej záťaže ako ktokoľvek iný. Práve na nich si mnohokrát posvieti kontroverzný Almodóvar, no z úplne iného uhla pohľadu, ako sme na to bežne zvyknutí.

Jeho najčerstvejšie dielo Volver nie je výnimkou. Film sa sústreďuje na dve sestry Raimundu a Sole, ktorým pred vyše troma rokmi pri požiari tragicky zahynuli rodičia. Kraj, v ktorom žijú – v dedinke neďaleko Madrida – je totiž neslávne známy silným vetrom, ktorý šíri časté požiare.

Raimunda (Penélope Cruz) je veľmi príťažlivá a energická mladá žena, žijúca s manželom Pacom, ktorý neplní funkciu hlavy rodiny tak, ako by mal. Kvantum voľných chvíľ si rád kráti popíjaním piva a zamestnanie ma veľmi premenlivé, respektíve žiadne. Spolu majú 14 ročnú dcéru Paulu (Yohana Cobo), z ktorej sa Raimunda snaží (celkom úspešne) vychovávať správnu ženu a vyvarovať ju všetkým nástrahám okolitého sveta. Raimunda tvorí Almodóvarov ideál španielskej ženy s jej všednými i nevšednými problémami, ktorá má plné ruky práce nielen so svojím manželom, prevádzkovaním susedovej reštaurácie, ale k tomu všetkému sa pridá aj smrť jej milovanej tety Pauly.

Sole (Lola Dueňas) je podareným protikladom svojej sestry. Žije bez partnera, je bezdetná, menej výrazná osobnosť a živí sa ako kaderníčka. Čo je však podstatné, je do veľkej miery poverčivá a verí na duchov. Prečo ale spomínam práve duchov?

Ako mnohí z okolia hovoria a zopár jedincov aj videlo, do mesta prišiel (vrátil sa) duch ich matky Ireny (Carmen Maurová), s ktorou práve Raimunda s príchodom búrlivého obdobia – puberty, nemala najlepšie vzťahy. Raimunda v sebe totiž už roky skrýva kruté tajomstvo, o ktorom vedela iba jej matka. Tá sa ale zjavuje iba spočiatku ustráchanej Sole, ktorá jej poskytne útočisko u seba v byte a neuveriteľnú skutočnosť sa snaží pred autoritatívnejšou sestrou na žiadosť matky utajiť. Matka sa do mesta vrátila, aby doriešila nedoriešené záležitosti, ktoré v živote urobiť nestihla. A tých záležitostí je oveľa viac, ako by sa našim hrdinom (a nám) mohlo zdať.

Pre milovníkov Almodóvarových filmov nebude určite prekvapením ako skôr povinnosťou skĺbenie irónie, humoru a vážneho podtónu. Existuje skutočne málo režisérov, ktorí umne a trefne vedia tieto odlišné prvky skĺbiť do komplexne fungujúceho celku. Ale život mnohokrát sám píše príbehy komické, ironické a zároveň smutné a tragické. To Pedro Almodóvar dobre vie, a aj preto je v tomto obore a štýle priekopníkom.

Zo ženského hereckého ansámblu fascinuje svojím rýchlym, štipľavým jazykom a úžasným temperamentom nádherná Penélope Cruz, ktorá, dovolím si tvrdiť, podáva najlepší výkon svojej doterajšej kariéry. V každej scéne je magnetom na oči a uši. V scéne, kde pripravuje večeru v susedovej reštaurácií pre celý filmový štáb dokazuje, že ani spev jej nie je cudzí. Za postavu Raimundy si zatiaľ vyslúžila čerstvú nomináciu na Zlatý glóbus a premiérová oscarová nominácia ju pravdepodobne tiež neminie.

C. Maurová (Ženy na pokraji nervového zrútenia) stvárňuje skutočne záhadnú a bizarnú postavu ducha matky, ktorá vás svojimi veľkými guľatými očami v niektorých momentoch môže vážne vystrašiť. Ostatné ženské úlohy boli stvárnené skutočne štandardne.

Za zmienku stojí tiež významná a vcelku vtipná postava Agustiny, akejsi rodinnej priateľky našich hlavných predstaviteliek. Tá vo voľnom čase rada fajčí marihuanu, pri ktorej si vždy zaspomína na svoju „hippisácku“ matku, ktorá zvykla raz za čas bez slova odísť z domu a o pár dní sa vrátiť. No raz takto rutinne odišla a dnes sú tomu už vyše tri roky, čo je nezvestná. Nikto o nej nič nepočul, ani ju nevidel…

Scenár neponúka ani čo len jednej mužskej postave aspoň taký priestor, akého sa dostavilo hociktorej z piatich hlavných ženských protagonistiek. Za to sa tu dočkáme pár naozaj vtipných ironických a absurdných scén. Spomeniem skupinku žien snímaných z vtáčej perspektívy, násilne bozkávajúcich hanblivú Sole na znak úprimnej sústrasti, keď prichádza na pohreb staručkej tety Pauly – poslednej príbuznej, ktorá zostala po ich zosnulej matke. Scéna, v ktorej sa matka Irena skrýva pred Raimundou pod posteľou je tiež nezabudnuteľná a jednoznačne sa jej podarí roztriasť vaše bránice a vykresliť široký úsmev.

Doteraz som však spomínal iba tie vtipné a ironické aspekty, no nesmiem zabudnúť ani na vážny podtext filmu, ktorý nás sprevádza takmer celým filmom. Almodóvar sa tu venuje i takým nepríjemným stránkam života (ktoré tu sú a málokto na nich poukazuje) ako sexuálne zneužitie dcéry svojím otcom, príbuzenská vražda či naštrbený vzťah matky a dcéry. Toto všetko však nie je, ako je tomu v prípade európskeho filmu zvykom (pravidlom) surovo zobrazené, ale iba sa o tom hovorí, čo ma svoje čaro a priestor tak dostáva aj naša predstavivosť.

Volver je nominovaný na Zlatý glóbus v kategórií najlepší neanglicky hovorený film, podobne sa očakáva aj miesto medzi päticou oscarových nominantov. Čaká ho však nemalá konkurencia – Gibsonove historické Apocalypto či Eastwoodova vojnová dráma Letters from Iwo Jima.

Dúfam, že som vám vďaka neveľkým skúsenostiam s týmto režisérom sprostredkoval pravdivý a nezaujatý obraz tohto diela. Volver je po dlhšom čase Almodóvarovým menej vážnym a tak trochu odľahčeným filmom doslova prešpikovaným ironickým humorom, absurdnými scénami, no filmom stále si zachovávajúcim svoju vážnosť, silnú myšlienku a odkaz. Mne asi nezostáva nič iné, ako udeliť tomuto temperamentnému filmu takmer plné hodnotenie.

PS: Radový nenáročný divák neholdujúci európskej filmovej kuchyni by sa mal tomuto filmovému pokrmu vyvarovať, ak nechce aby jeho prvá skúsenosť s eurofilmom mala štipľavú príchuť. Aj keď je pravda, že aj štipľavé môže na prvý krát zachutiť a riadne. Skúste ochutnať, prajem dobrú chuť.

---