Vratné lahve

Originálny názov: Vratné láhve

Žáner: komédia (hrejivá ľudská)
Minutáž: 103 minút
Krajina pôvodu: Česká republika
Rok: 2007
Prístupnosť: MP

Réžia: Jan Svěrák
Scenár: Zdeněk Svěrák
Kamera: Vladimír Smutný
Hudba: Ondřej Soukup
Hrajú: Zdeněk Svěrák, Daniela Kolářová, Tatiana Vilhelmová, Jiří Macháček, Pavel Landovský, Jan Budař, Nela Boudová

Učiteľ Josef Tkaloun (Zdeněk Svěrák) je tým typom pedagóga s akým sa v určitom období školskej dochádzky stretol takmer každý z nás. O tuzemských spisovateľoch a ich hodnotovom odkaze by dokázal nerušene prednášať dlhé týždne. Prosto ideálny terč pre nepoddajných výrastkov, ktorí vždy s potešením predvedú, prečo si zaslúži prezývku „ždímač“. Po niekoľkorakom „ždímacom“ excese si definitívne uvedomí, že učenie ho už neteší a rozhodne sa plynulo presunúť do role oddychujúceho penzistu. Keď si však v plnom rozsahu uvedomí, čo takýto život „all inclusive“ prináša je isté, že dôvody na oslavu nie sú príliš opodstatnené. Šedivý, opozeraný a najmä odžitý byt s rovnako šedivou, okukanou a vyžitou manželkou Eliškou (Daniela Kolářová) by pre človeka s aspoň minimálnym pulzom bol naozaj neutešenou poslednou zastávkou. Tkaloun navyše patrí k tej sorte dôchodcov pre ktorých nedeľná prechádzka parkom nie je atletickým vrcholom týždňa a po nociach sa mu častejšie sníva o sporo odetých dámach ako o výpredajoch v Lídli. Po tom čo sa skončí jeho krátkodobá kariéra cyklistického posla sa rozhodne zamestnať sa vo výkupe fliaš „u Alberta“. Spolu so svojimi kolegami Řezáčem a Úlisným (Pavel Landovský a Jan Budař) s tu postupne učí vychutnávať si dennodenní kolobeh cyklicky sa opakujúcich situácií a možno trošku zamotať milostné životy ľudom naokolo.

Je to už istá doba, keď Jan Svěrák ašpiroval na pozíciu najveľkolepejšieho režiséra českých luhov a hájov. Po vyčerpávajúcom a ambicióznom Tmavomodrom svete, ktorý bol celosvetovo masívne prehučaný nájazdmi japonských Zier z Pearl Harboru sa nám vo svojom najnovšom filme prezentuje ako zručný remeselník, ktorý takmer zaručene neurazí žiadneho návštevníka svojho filmu.

Treba však dodať, že ani neprekvapí, či výraznejšie nezaujme nikoho kto sa do kina vydáva častejšie ako raz za mesiac. Navyše, pokiaľ ste videli veľmi dojemný Michálkov snímok Babí léto s Vlastimilom Brodským v hlavnej úlohe, môžete mať počas filmu silný dojem plagiátorstva. Nielenže ide o takmer rovnaké témy (v prípade Babího léta sa jedná v podstate len o pokročilejšie štádium staroby), identické myšlienkové vyznenie (niečo v zmysle: „Nešetrite si a nemyslite len na pohreb a začnite žiť hneď teraz! Teda pokiaľ sa ešte dokáže zdvihnúť z matraca.“) a dokonca aj takmer rovnaký záver odohrávajúci sa vo vzduchovom balóne. Ak by Tarantino preladil na „seniorskú“ tému, nikto by nepochyboval o tom, že len vzdáva hold svojim milovaným filmovým scénam.

Darmo, pán Svěrák je po šiestich rokoch dobre kalkulujúci pragmatik, ktorý vie čo tuzemské filmové publikum znesie a čo už nie a taktiež si uvedomuje, že titulok „videlo milión divákú“ má na plagáte predsa len väčšiu váhu než povedzme „přelomové dílo české kinematografie“. Nechcem tým povedať, že by som od režiséra jeho kalibru čakal invenčnejšie, či zásadnejšie myšlienkové posolstvo, ale je pre mňa prekvapivé, že prvý film z jeho dielne po šiestich rokoch je až nezdravo obyčajný a neexcelujúci skoro po žiadnej stránke.

Svojou formou by sa hodil skôr na obrazovky televízie ako na filmové plátna. Dokonca aj humor je tu slušne ošúchaný a sám som sa hlasnejšie zasmial iba pri celkom vtipných, nočných, erotických (ale vždy cudných!) scénach reflektujúcich hrdinove libidové blúznenie. Teda konkrétne na tej, v ktorej je zvádzanie dvoch dobre formovaných zákazníčok (špeciálne uznanie pre Janu Plodkovú, pre ktorú som neľutoval vidieť film dvakrát), prerušené hrozivým vŕzganím kresla „pokročilejšej“ pani Lamkovej (Věra Tichánková). Takýchto scén je však minimum a ani po dvoch zhliadnutiach nemôžem povedať, že by vo mne nejaké filmové okamihy výraznejšie zarezonovali.

Herecké výkony by sa dali zhodnotiť ako očakávateľné. Tkaloun je presne tou postavou, ktorú si Zdeněk Svěrák strihol už viackrát a pokojne by sa dal opísať ako „Louka po šesťdesiatke“. Jeho lepšia polovička Eliška je výborná a naplno nám mladším a neskúsenejším predvádza v čom spočíva čaro manželského života po šesťdesiatke. Tešíme sa.

Z menších úloh už klasicky zaujmú ako vždy autentický Ján Budař ako Úlisný (racuje pri lise) a autenticky pohodičkovo – tolerantný Jiří Macháček ako Landa. Slušná je aj Tatiana Vilhelmová ako Tkalounova dcéra Eliška, čerstvo opustená mamina, ktorej otec zákulisne vybavuje rande s bývalým kolegom Landom. Na jej postavu je však trochu zbytočne nabalený motív upísania sa sekte, ktorý nepôsobí príliš dôveryhodne. Ostatné postavy aj keď často v stvárnení známych hercov sú len epizódnymi výstupmi Svěrákových obľúbencov.

Aj keď moja recenzia možno vyznieva príliš negatívne, rozhodne si nemyslím, že ide o nevydarenú snímku. Len som si skrátka pozrel dielo, ktoré som vo veľmi ľahkých obmenách už niekoľkokrát predtým videl s postavami, ktoré som už mnohokrát spoznal. Musím sa priznať, že režisér Jan Hřebejk so scenáristom Petrom Jarchovským pre mňa v súčasnosti predstavujú oveľa väčšiu záruku kvalitne stráveného času v kine ako duo Svěrákovcov, čoho dôkazom je ich posledná kolaborácia Kráska v nesnázích.

Postavy v spomínanom snímke boli oveľa plastickejšie a hodnovernejšie ako v prípade tohto filmu a pri jeho sledovaní som ani na chvíľu nepochyboval o tom, že je to dielo patriace na veľké plátno a nie na zaprášenú televíznu obrazovku. Ale možno je to len môj problém. Po väčšinou zhovievavé až nadšené kritické ohlasy a „víc jak milion divákú“ si to asi nemyslia.