Vražda v Orient exprese
Poirot sa vracia do kín. S dlhším fúzom a hviezdnym obsadením.

Agatha Christie stvorila legendu, ktorá sa teší popularite už dlhé desaťročia. Hercule Poirot je ikonickým detektívom, neraz zazerajúcim aj zo slovenských či českých obrazoviek. Jeho najnovšia adaptácia láka na veľké mená aj na atraktívne prostredie luxusného medzinárodného vlaku.

Knižná predloha dostala už niekoľko rôznych spracovaní. Vlastnú Vraždu v Orient Exprese majú dokonca aj Japonci. Možno za to môže atraktivita zápletky, možno ľudí láka exotika špeciálneho vlaku. Každopádne, v kinách je nové spracovanie. Pod taktovku si ho vzal Kenneth Branagh. Okrem réžie sa ujal aj stvárnenia hlavnej postavy.

Keď sa povie meno Hercule Poirot, väčšina z nás si spomenie na Davida Sucheta. 71-ročný Angličan prepožičal detektívovi svoju tvár v desiatkach televíznych príbehov, preto môže divák pociťovať jemný diskomfort, keď sleduje „nového Poirota“.

S novým predstaviteľom dostáva postava aj iný nádych. Pre mnohých nezvyčajný, pohľad na svižného, aktívneho a energického detektíva však skôr poteší – predsa len, tieto prídavné mená sú jasným náznakom prítomnosti nejakej akcie.

Skutočne, začína sa hneď zostra, keď Poirot prednesie vyriešenie celkom iného prípadu a ukáže sa, že paličku (na rozdiel od spomenutého Sucheta) nepoužíva len na chôdzu. Na odľahčenie je fajn, no scénu by sa ale žiadalo dovysvetľovať. Táto krátka epizódka zrejme mala ukázať, čo môžeme od nového Poirota očakávať, nie je však dotiahnutá do konca.

Rozbeh vlaku znamená aj rozbeh deja, hoci tempo občas Branagh nasadí vražedne pomalé. Pri kriminálke so zložitejšou zápletkou je to však vítané, možno až žiaduce. Horšia je skôr nevyváženosť tempa, ktoré je v kontraste s tým, že v závere by si divák zaslúžil o čosi lepšie vysvetlenie toho, ako celý zločin a jeho následné objasnenie prebehli.

Film totiž stavia hlavne na atmosfére, dialógoch a spomínanej atraktivite prípadu a, paradoxne, zabúda na poriadne vysvetlenie komplikovaného zločinu. Na druhej strane, prináša hlbší pohľad na Hercula Poirota. Dostávame sa viac k jeho charakterovým vlastnostiam, zisťujeme, že mu nechýbajú zmysel pre humor a dobrodružstvo (David Suchet by sa asi po streche vlaku nepremával) a počas cesty spomína aj na svoju dávnu lásku.

Tento Poirot je posadnutý rovnomernosťou vo všetkých oblastiach života. Vrátane svojej tváre, kde si pestuje až „veľkolepé“ fúzy. Dokonca má na nich chránič, ktorý si nasadzuje pred spaním. Hej, Poirot je tu prezentovaný skutočne majestátne. Čo ale čakať od filmu, ktorého hlavného hrdinu stvárňuje sám režisér?

Na postavách a ich rozprávaní stojí celý príbeh. To je, samozrejme, vec logická. Problém nastáva v momente, keď sa divák dožaduje nejakej „hĺbky“. Áno, každý mal motív na vraždu, každý je z nejakého dôvodu vo vlaku. Nestihneme sa s nimi bližšie spoznať, a to je trošku zvláštne, keďže ide o mená ako Michelle Pfeiffer, Pelélope Cruz či Judi Dench.

Spomínaní herci však aj na malej minutáži dokazujú svoje umenie (a asi to je práve to, čo z nich robí veľkých hercov). Jediný, kto sa tomuto vymyká, je Johny Depp. Ten (už akosi tradične) robí zo svojej postavy takmer až karikatúru, čím znižuje jej vážnosť a (bez prezrádzania spoilerov) sa to naozaj nehodí.

Za zmienku stoja zaujímavé zábery kamery, ktoré okrem klaustrofobického vnútra vlaku snímajú aj zasneženú prírodu, či zhora nahliadajú na nebohého. Práve rôzne variácie obrazov vylepšujú celkový vizuál filmu. Ten je beztak veľmi príjemný a uveriteľný, napriek tomu, že neraz pomohli rôzne počítačom dorábané efekty.

Pri kriminálke ako je táto, mi však prekážal jemne rozprávkový pátos. Azda si to charakter vlaku doslova vyžadoval. Navyše, film bol určený pre celú rodinu, preto je tu zobrazené len minimum brutality. No stále je to kriminálka, a problémom je, že to v niektorých momentoch, žiaľ, nebolo vôbec cítiť.

Na Vraždu v Orient exprese sa oplatí ísť. Film neurazí a remeselne mu nechýba takmer nič. Medzi desiatku najlepších snímok, aké ste kedy v živote videli, sa však s najväčšou pravdepodobnosťou nezaradí.

---