Vo svojom absolventskom filme na VŠMU sa Tereza Križková vracia do (prevažne) komunistickej minulosti. Nadväzuje tak napríklad na Vladislavu Plančíkovú, ktorá vo Felvidéku skúmala povojnové nútené vysťahovávanie Maďarov a výmenu obyvateľstva medzi Maďarskom a Slovenskom. Ďalším referenčným bodom je televízna dokumentárna séria Prvá o významných ženách slovenského spoločenského života.
Totiž Terezin dokument vychádza zo spomienkovej knihy Žofie Langerovej Vtedy v Bratislave. Môj život s Oskarom L. Žofia (rod. Bein, pôvodom z Budapešti) a Oskar sa dali dokopy v 30. rokoch. Po nástupe fašizmu ako ľavicoví intelektuáli židovského pôvodu radšej emigrovali do Ameriky, kde vychovávali dcéru Zuzanu a aj inak sa im vcelku darilo. No Oskar Langer, presvedčený komunista, vypočul volanie rodnej strany, ktorá po februári 48 ovládla československý štát, a vrátil sa aj s rodinou do vlasti, aby pomohol svojimi ekonomickými znalosťami pri budovaní beztriednej spoločnosti. Žofia návratom nebola práve nadšená, ale lojálne manžela nasledovala.Stalinistická verzia komunizmu logicky viedla k čistkám a politickým procesom. Vzhľadom na rastúci antisemitizmus Langer bol ľahkou obeťou. V roku 1951 ho zatkli, aby svedčil v monstrprocese proti Rudolfovi Slánskemu. Za vynútené svedectvo sa mu odmenili väzením na 22 rokov. Žofia prišla o prácu a v rámci akcie B aj o bývanie. To už bola na svete aj druhá dcéra Táňa. Hoci Žofia sa od manžela nikdy neodvrátila, ich vzťah začal chladnúť už pred jeho uväznením. Vo filme to ilustruje citát z knihy, kde opisuje situáciu pred pôrodom Táne. Žofia sa mu pokúša viackrát dovolať do práce, no Oskar stále schôdzuje a to je v revolučných časoch väčšia pohotovosť. Nakoniec rozzúrená rodička vyštekne sekretárke do telefónu: „Odkážte súdruhovi Langerovi, nech nabudúce pojebe stranu, nie mňa!“
Citáty z knihy sa prepletajú celým filmom, buď čítané profesionálnou herečkou alebo ju má v rukách jedna z Langerových dcér. Táňa napríklad číta emotívny úryvok sediac v (otcovej?) cele v Ruzyni, vedľa na posteli leží plyšový macko, filmový maskot, jediný majetok, čo si so sebou vzala do emigrácie.
Vlna amnestií zasiahla aj Langera, z väzenia sa vrátil v roku 1960. Pre Žofiu poslednú ranu ich manželstvu zasadil tým, že sa viac než rodine, ktorej chýbal celé desaťročie, venoval úsiliu o úplnú rehabilitáciu a znovuzačleneniu do politiky. Umrel v roku 1966 stále ako presvedčený komunista. V uvoľnení 60. rokov staršia Zuzana rozbiehala spevácku kariéru. Hoci pod pseudonymom Lonská, lebo vlastné priezvisko nemohla používať. No okupácia v auguste 1968 všetko zmenila a matka Žofia sa rozhodla radikálne: druhýkrát v živote opustiť vlasť. Odišla aj s dcérami do Švédska. Jej spomienky vyšli prvýkrát v angličtine v roku 1979. Po slovensky až v roku 2007, 17 rokov po jej smrti.
Vďaka Terezinej práci Žofiu pripomína už aj film. Žiaľ, pohyblivé obrázky sa nezachovali alebo ani neexistovali, ale môžeme ju vidieť aspoň na fotografiách, odkiaľ na nás pozerá inteligentná a exoticky krásna žena, vždy dáma, či v mladosti alebo vyššom veku. Tú exotiku podedili obe dcéry a aspoň Zuzku vidíme spievať v úryvkoch z televízneho archívu. Najzaujímavejšiu kombináciu výpovedných úrovní dokument dosahuje azda práve v tomto bode, keď zábery z invázie s tankami a davovou psychózou dopĺňa Zuzkin rozmarný spev („jupijájé“) a Tánin trpký komentár o okolnostiach emigrácie.
Na iných miestach rozprávanie obohacujú archívne zábery z vojny alebo rokov budovania komunizmu, viackrát sa symbolicky využíva Stalinova busta, sestry sú rámované pred budovami a monumentmi, spojenými s veľkou aj rodinnou históriou (Slavín, nemocnica, bývalé alebo súčasné domovy). Okrem Žofiinej knihy film cituje (a zobrazuje) aj iné dokumenty, slzopudne pôsobia napríklad dcérske listy otcovi do väzenia, hoci sa na obraze zjavia nanajvýš na niekoľko sekúnd.
Na začiatku a na konci sme svedkami súčasnosti, sestry sú v spoločnosti svojej rodiny, v preslnenom dome (alebo záhrade), kam bolesť a utrpenie akoby nepatrili. Žofia zomrela v roku 1990 v Uppsale, Táňa tam žije doteraz. Netvrdím, že tu ide vyslovene o vytvorenie dojmu idyly, ale cítiť aspoň satisfakciu, že ten posledný odchod nebol do horšieho, že sa Žofii podarilo opäť zariadiť domov pre seba a svoju rodinu. Samozrejme, asi by vznikli iné pocity, ak by tam filmári došli v zime. (Do zátvorky sa hodí poznámka, že z Uppsaly pochádza Ingmar Bergman, ktorý vo svojich filmoch venoval veľa priestoru – nielen sexuálne – emancipovaným ženám.)
Pre dokumenty tohto typu je príznačná statickosť. Režisérka ju využíva zámerne ako výrazový prostriedok – sestry Zuzanu a Táňu často umiestňuje do nehybných symetrických kompozícií. Kamera je vo všeobecnosti veľmi pokojná. Tereza sama vstupuje aktívne do diania iba v jednom prípade. Využité obrazové materiály alebo textové dokumenty (úryvky) sú však dostatočne tematicky súdržné a príťažlivé, aby udržali divácku pozornosť. Pomáha aj veľmi rozumná 40-minútová stopáž. Obrazy silných žien môžeme od Terezy Križkovej čakať aj po ukončení školy. V súčasnosti už spolupracuje na projekte Prvá, jej subjektom je etnografka Soňa Kovačevičová.
