Originálny názov: In Time
Žáner:kriminálny sci-fi triler
Minutáž: 109 minút
Krajina: USA
Rok: 2011
Prístupnosť: MP ??
Réžia: Andrew Niccol
Scenár: Andrew Niccol
Kamera: Roger Deakins
Hudba: Craig Armstrong
Hrajú: Justin Timberlake, Amanda Seyfried, Cillian MurphyOlivia Wilde, Shyloh Oostwald, Johnny Galecki, Colin McGurk, Will Harris, Michael William Freeman, Jesse Lee Soffer, Aaron Perilo, Nick Lashaway, William Peltz a ďalší
Hlavnou devízou Vymedzeného času (In Time) je, ako sa mu podarilo byť „on time“. V čase okupácie Wall Street a protestov proti korporativizmu odpovedá hollywoodska produkcia dystopiou o kapitalistických vykorisťovateľoch a socialistických revolucionároch. Stačí na to jednoduchý, no efektívny myšlienkový experiment – čo ak sa tvrdenie „čas sú peniaze“ vezme doslova? Vo svete blízkej budúcnosti je čas platidlom: každý má na ruke biologické digitálne hodinky, kde má určený jeden rok života. Tento mu začne ubiehať po 25. roku života a ak nedokáže zarobiť či inak získať viac času, po roku zomrie. Tí, ktorým sa podarí zarobiť čas, môžu žiť prakticky večne. Samozrejme, potrebujete čas aj na zarobenie času a tak bohatí bohatnú a chudobní ešte viac chudobnejú.
V zjednodušenej verzii sú tu tak obsiahnuté základné Marxove koncepty práce (hodnota práce spočíva v efektívne vynaloženom čase, a túto hodnotu vytvára proletár), nadhodnoty (kapitalista/vykorisťovateľ žije z nadhodnoty, ktorú svojou prácou vytvára proletár, sám však žiadnu hodnotu nevytvára) a triedneho boja (ktorý je v In Time predstavený vo forme vymedzených časových zón, ktoré obývajú ľudia podľa toho, koľko majú majetku/času). A v zjednodušenej verzii sa môžeme pustiť aj do kritiky korporativizmu: keďže životný čas je – na rozdiel od peňazí – súčasne zástupnou hodnotou aj „spotrebným tovarom“, má zmysel ho hromadiť. Veď kto by nechcel žiť večne?
Je to brilantný námet. No ak sa tešíte (ako som sa tešil ja), ako sa v tomto svete budú riešiť otázky sociálnej nerovnosti, redistribúcie, a možno aj nejaké existenciálne otázky o večnom živote, budete sklamaní. Namiesto toho budeme sledovať chlapíka z nízkej sociálnej vrstvy, Williama Salasa (Justin Timberlake), ktorý však – bohužiaľ – v žiadnom bode nepôsobí ako každodenný hrdina z robotníckej triedy) a dcéru bankára z vyššej triedy, Sylviu Weis (Amanda Seyfried), ako v jednom momente v štýle Bonnie a Clydea vykrádajú časové banky a v inom momente ich Jánošíkovsky prerozdeľujú. Takmer ihneď teda nabehneme na klasickú hollywoodsku šablónu dobrí vs. zlí, aby sme zase netrápili diváka príliš zložitými myšlienkami. Tým máme vyriešený problém redistribúcie a čo sa týka existenciálnych otázok, vystačíme si s nejakými klišé o prežívaní každého dňa naplno. Všetky zaujímavé vstupné myšlienky sú postupne zbastardené. Asi potiaľ teda siahajú schopnosti Andrewa Niccola ako sociálneho komentátora.
A s jeho schopnosťami zabávača to nie je oveľa lepšie: v nekonečných scénach naháňačiek sme konfrontovaní s neustálymi prestrihmi na míňajúce sa časovače. Niekto by mal Niccolovi vysvetliť, že ak používa niečoho priveľa, stráca to na údernosti. Hlavní protagonisti stíhajú pomedzi tieto scény len ad nauseam (do vyčerpania, pozn. red.) hádzať nejaké metaforické one-linery o čase, o ktorých boli tvorcovia zrejme presvedčení, že budú pôsobiť cool, no divákovi z nich je čoskoro zle. Timberlake hrá v polospánku a Amanda Seyfriedová pôsobí skôr ako reklama na make-up, ale to je všetko jedno, pretože čoskoro sú opäť v nejakom arbitrárnom scenáristickom twiste vrhnutí do ďalšieho „boja s časom/boja o čas“. Ale kašlem už na to, lebo aj keby bola akcia neviem ako štylisticky dobre zvládnutá, ťažko by prekonala nechuť z toho, že to, čo sa zo začiatku tvárilo ako inovatívne sci-fi, sa teraz pretransformovalo do nudnej verzie Cranku: Zastaneš a zomrieš (Crank, 2006).
Treba byť vždy podozrievavý, ak sa Hollywood púšťa do kritiky konzumerizmu či korporativizmu, veď je v tom zjavná irónia (je tak, páni Fincher a Cameron?). Mám teda konšpiračnú teóriu: Niccolovi vôbec nejde o kritiku korporativizmu, ale o štandardizáciu protestu proti korporativizmu. V zásade nám hovorí toto: Áno, je to zaujímavý námet, ale nie je zábavnejšie sledovať štylizované naháňačky Justina Timberlakea a Ciliana Murphyho? Načo sa nad tým toľko zamýšľať, keď sa môžeme baviť? Myšlienky sa stávajú len sériou vyprázdnených sloganov, ktorými sa máme nakŕmiť rovnako ako bezduchou akciou. Ak Marxovi išlo o emancipáciu más, In Time, v duchu dobrej hollywoodskej tradície, robí pravý opak. V Niccolovom svete (ktorý sa – a v tom je hlavný podvod – tvári, že je zrkadlom nášho sveta) nemusíte robiť nič, len čakať na zásah chlapíka z plagátu, ktorý nastolí nový poriadok; rozumej: porazí zlých chlapíkov.
Dobré sci-fi vytvorí myšlienkový experiment, ktorý ponúkne nový a zaujímavý pohľad na nejaký problém našej spoločnosti. Myšlienkový experiment filmu Vymedzený čas však neprekonáva úroveň reklamného pútača, a zasekáva sa v expozícii. Áno, môže byť zábavné baviť sa o tom, v čom všetkom je tento film chybný (to by bolo na dlho) a v istom momente sa možno začneme už baviť len o socializme a kapitalizme. No tvrdiť, že ide z tohto dôvodu o nejaké veľmi provokatívne sci-fi, by znamenalo dávať mu viac, než si zaslúži.
