Warcraft: Prvý stret

Nie som fanúšik Warcraftu, nikdy som ho poriadne nehral. Zbytočne budete čítať ďalej, ak hľadáte iné dôvody, prečo sa oplatí film vidieť okrem celosvetovej obľuby predlohy. Nehodnotím, s akým úspechom film adaptuje pôvodnú hru alebo knihy z warcraftovského sveta, zamýšľam sa iba nad kvalitou samotného filmu.

Z hľadiska filmových žánrov Warcraft má zjavné korene vo fantasy a sword-and-sandal. „Meče a sandály“ bol najprv strešný termín pre historicko-mytologické veľkoprodukcie z Talianska 50. a 60. rokov, pozvoľna sa rozšíril aj na súvisiace hollywoodske eposy ako Spartacus, Ben Hur, z novších Trója alebo Gladiátor. Nech ich papundeklové stavby a drevené rekvizity dnes pôsobia akokoľvek úsmevne, zápletky a postavy boli myslené spravidla vážne, bojovalo sa čestne o ešte väčšiu česť, záchranu národa, krajiny, viery a podobné „univerzálne hodnoty“.

Warcraft zdieľa túto charakteristiku: zástupcovia ľudskej rasy sa síce oháňajú mečmi, ktoré pre rôzne ozdoby vážia dvakrát viac, než by mohli (čo platí aj pre ich štíty alebo brnenia), ale sú to hrdinovia v jednoduchom zmysle. Bránia a chránia svoju krajinu a ľud pred inváziou hordy Orcov, rasy steroidmi napumpovaných obrov.

Duncanovi Jonesovi sa podarilo do základného nastavenia vložiť vítanú komplikáciu. Orcovia nie sú priezračná jednotná masa zloduchov. Ich motívom na vpád do sveta Azeroth je, že ich vlastný svet umiera, nedokážu v ňom ďalej prežiť. Čiže motív skôr sebazáchovný ako dobyvateľský. Navyše, niektorí z nich si uvedomujú, že mágia, vďaka ktorej sa do nového sveta prepravia, má aj isté neblahé vplyvy. Začínajú spochybňovať spôsob exodu.

Ako v iných hrdinských (alebo vysokých) fantasy, dej sa odohráva vo fiktívnom svete, kde fungujú čary, žijú mytologické „divé“ bytosti, napríklad gryfovia (lebo fantasy bez lietania nie je poriadne fantasy) a popri ľuďoch sa vyskytujú iné mysliace rasy s rozvinutou civilizáciou (škriatkovia či elfovia). Platí tu vlastná fyzika. Preto ľudia môžu úspešne bojovať s Orcmi aj mečmi, nielen „boomstickmi“ (strelnými zbraňami). Aspoň tí šikovnejší ľudia: rytier Anduin Lothar alebo kráľ Llane. Že to proporčne alebo silou a rýchlosťou, ktorú Orcovia dokážu vyvinúť, vyzerá neuveriteľne, na to treba čo najrýchlejšie zabudnúť.

Ak toto zvládnete, možno sa úspešne prispôsobíte aj celkovému vzhľadu snímky. Ja som sa síce dokázal odosobniť od digitálnych Orcov a všelijakých ďalších beštií, nemám nič ani proti efektom sprevádzajúcim magické kúsky, ale priestor bol už často nad moje sily. Prostredie obklopujúce postavy je po celý čas buď čiastočne alebo úplne vytvorené na zelenom plátne a pozadie s popredím rušivo kontrastuje. Možno je to niečo, čo v 3D verzii pre nedostatky technológie (okuliare) divák nevníma.

Uviedol som už, že Duncan Jones, režisér oceňovaných scifičok Moon a Zdrojový kód, rozmenil konflikt na drobnejšie, Orcovia nie sú automaticky všetci zlí. Aj tak však ostáva dej prvého stretu medzi nimi a ľuďmi výrazne schematický a predvídateľný. Deti do istého veku môže ešte odhalenie zradnej postavy prekvapiť. Pre všetkých ostatných (pozorných) divákov je zradca známy už v úvodnej tretine, potom len čakáme na potvrdenie.

Jones neľútostne osekal množstvo vedľajších historiek a postáv, aby sa vošiel do dvoch hodín a divák nezorientovaný vo warcraftovskej encklopédii sa nemusel každých desať minút pýtať, kto je v zábere a o čo mu ide. Aj tak je však „dôležitých“ postáv priveľa na to, aby im film mohol dokresliť minulosť či motiváciu. Niektoré z nich sú jednoducho generické: posadnutý orcký čarodejník a jeho ľudský náprotivok Medivh (Ben Foster), múdry, statočný a inak nijaký panovník Llane (Dominic Cooper) so svojou dobrou a statočnou kráľovskou rodinkou, náhodní bezmenní škriatkovia, elfovia a mágovia, o málo viac než chodiace rekvizity. Neohrozený bohatier Lothar (Travis Fimmel) má syna, na ktorom by mi asi malo záležať, lebo je mladý, poslušný a chce byť odvážny ako jeho otec. Neprekvapuje ani jeho ďalší osud, ani to, že ide o postavu, ktorá sa pred filmom vo Warcrafte nevyskytovala.

Jedna vec sa mi ale zdala divná. Pri tom množstve bitiek a súbojov je vidno v skutočnosti málo krvi a grafického násilia (odťaté hlavy a končatiny, prebodnuté či prestrelené torzá). Násilie na obyčajných ľuďoch je väčšinou implikované (vnímame ho iba z diaľky alebo ako Gul’danovo cucanie energie zo živých obetí). Vyznenie bojových scén dostal na starosť strihač, takže rany skôr počujeme ako naozaj vidíme. A orčia zelená krv vlastne ani nepôsobí ako krv. Zdržanlivosť ponúknutého násilia, priamočiarosť príbehu a vlastne aj umelosť prostredia posúvajú Warcraft: Prvý stret medzi filmy pre deti. Spomedzi starších divákov by som ho vedel odporučiť asi tým, ktorým sa páčila „hobitia“ séria Petra Jacksona.

---