White Noise
Keby radšej ostalo ticho…

Keď som sa pozrel na program premiér streamingových služieb, počas sviatkov mi udreli do očí filmy Glass Onion a White Noise. Ten druhý najmä kvôli obsadeniu a menu režiséra. Zaujímavý bol aj popis a široké žánrové rozpätie. Tak som sa doň pustil s veľkou zvedavosťou, len aby som nakoniec zistil, že na takéto filmy nie som dosť vetrom ošľahaný divák.

Najprv nastrelím dej. On je vážený vysokoškolský profesor, prednášajúci Hitlera. Ona je jeho x-tá manželka večne sa kŕmiaca akousi bielou tabletkou. Ich deti sú buď veľmi zvedavé, alebo veľmi otravné, alebo veľmi ukecané. Zrazu príde katastrofa v podobe toxického mraku. Rodina uteká do bezpečia, no aby toho nebolo málo, manželia Jack (Adam Driver) a Babette (Greta Gerwig) riešia aj ďalšie osobné problémy. Týkajú sa spánku, vernosti, vzájomnej dôvery, detí… To všetko znie ako celkom slušný základ filmu, no je to len jeho veľmi malá časť.

Možno som pozeral zle, možno som tomu len nerozumel a možno by som si mal viac vecí naštudovať. Ale okrem príbehu sa na mňa valila aj tak neskutočná porcia dialógov a monológov, zamyslení a metafor, že mi z toho skoro vybuchla hlava. Možno to nebol len balast a mohol mať aj svoj zmysel, ale režisér mi nedal šancu zistiť, ako vlastne súvisí so zvyškom filmu.

Bolo to bizarné a aby som ilustroval, ako veľmi, tak sledujte: kým hlavná postava venovala svoju profesorskú kariéru jednému z najhorších ľudí histórie, jeho kolega (Don Cheadle) vyučoval život Elvisa Presleyho. Obaja dokázali citovať ich výroky, životopisy, chodiť na súkromné hodiny nemčiny, len aby ich fascinácia prerástla do čo najširšieho diapazónu vedomostí o týchto ľuďoch. A toto bola tá najmenej čudná časť a ako súvisela so zvyškom filmu, to netuším.

Metafora striedala symbol a ten sa zase rýchlo prelial do reality všedných dní ústrednej rodiny. Snažil som sa nestratiť v tom, čo sa vo filme odohráva, lenže hory nezmyselných replík mi to rozhodne neuľahčovali. Nehovoriac o tom, že ústredné postavy sú vrcholne nesympatické, keďže išlo o príbeh rodiny, ktorej členovia nevedia, čo od dobroty. Majú strach z vecí, z ktorých má strach veľa ľudí (smrť, choroba, výšky, boja sa o deti), ale riešia to svojsky. Veľmi svojsky.

Bola to komédia? Zasmial som sa asi trikrát. Bola to dráma? Na to bol White Noise príliš bizarný. Bol to triler? Najviac napätia som zažil, keď som čakal, kedy sa film skončí. Oceňujem ale (obi)dve scény s hororovým nádychom. Zvlášť hneď prvá mi nahnala husiu kožu. Žáner som teda neidentifikoval, no narazil som na informáciu, že film je nakrútený podľa knihy. Nechcem si však ani predstaviť, ako môže White Noise vyzerať ešte obsažnejší.

Na filme režiséra Noaha Bambacha (ktorý mimochodom pre Netflix natočil úspešnú Marriage Story) ma nadchla jeho technická stránka. Kamera bola výborná, farby korešpondovali s náladou v deji a vynikajúco sa vyhrali sa aj s detailami: od nočného dažďa cez tiene v izbe až po dramatickú prednášku dvoch učiteľov. Rovnako dobrá bola aj práca so zvukom. Škoda len, že si to tvorcovia nenechali na lepšiu snímku.

Možno je White Noise tak nadčasový, že ho pochopím o dvadsať rokov. Možno som naňho intelektuálne nedorástol. Osobne však režiséra podozrievam, že ho nakrútil hlavne pre seba a úzky okruh ľudí, ktorí mu rozumejú. A keďže v tomto úzkom kruhu rozhodne nie som, ak by som mal opísať White Noise jedným slovom, tak by som… asi mykol plecom.