Wonder Woman
Feministická ikona uviazla v komfortnej zóne masového publika

Wonder Woman je komiksová postava z dielne DC, Wonder Woman je feministická ikona a, napokon, Wonder Woman je film, ktorý musí uspokojiť aj takého diváka, ktorý o jej komiksových príbehoch nevie nič. Aký by mal prvý „komiksový“ film venovaný silnej ženskej superhrdinke byť?

Logika je jednoduchá. Spomeňte si na moderné filmové adaptácie Super-Mana a Batmana, ktoré si v kontraste s marvelovským čistokrvným entertainmentom budujú imidž hlbších a psychologicky prepracovanejších príbehov. Pridajme do rovnice onen feminizmus a bežného diváka, muža aj ženu. Jeden by čakal ponurý príbeh, ktorý ponúkne dostatok akcie, no zároveň sa odohráva vo viacerých rovinách a jedna z nich sa týka problematickej rodovej nerovnosti v spoločnosti.

Lenže superhdinské filmy si takú zložitosť môžu dovoliť len ak sa odohrávajú v novom miléniu, veď kto to kedy videl, takú epiku zasadenú do obdobia vojnových rokov minulého storočia. Pripravte sa teda na omnoho jednoduchší a tradičnejší film.

Origin story amazonskej princeznej Diany, alias Wonder Woman, sa začína úvodom minulého storočia. Besnenie prvej svetovej vojny sa totiž nezastaví ani pred magickou membránou, ktorá od zvyšku sveta delí ostrov Themyscira, kam Zeus ukryl svoje statočné Amazonky.

Vojna sa tiahne už zopár rokov, keď britský špión Steve Trevor príde na stopu obludným chemickým plánom Nemcov, ktoré zaiste – ak sa dotiahnu do zdarného konca – zvrátia priebeh vojny, ktorá by sa mala naoko chýliť k nemeckej kapitulácii. Ukradne denníček šialenej vedkyni, nasadne do povedľa naštartovaného lietadla a letí o veci zvestovať britskej vláde. S nemeckou armádou v pätách sa zrúti do oceánu, kde by ho čakala istá smrť, nebyť princeznej Diany, ktorá ho vytiahne z potápajuceho sa vraku lietadla .

Amazonky sú tak chtiac-nechtiac nútené čeliť otázke, či zasiahnuť do celosvetového konfliktu, v ktorom by so svojimi lukmi a šípmi nemali šancu. Rozhodnú sa nezasahovať a Stevea chcú poslať čo najskôr tam, odkiaľ pochádza – asi aby sa mohli bez veľkého zdržania ďalej venovať bojovému tréningu, ktorý s týmto postojom nikdy v prospech ľudstva nevyužijú.

Mladá a idealistická princezná Diana to len tak nenechá. Presvedčená, že za všetkým krviprelievaním stojí boh vojny Áres, opúšťa po Steveovom boku svoj domov s cieľom nájsť a zabiť ho a nastoliť svetový mier. Ak opomenieme vraždu gréckeho božstva, prezentuje ciele hodné súťažiacej o korunku krásy. Svet je, ako dobre vieme, plný konšpirácií, máme teda veriť, že obsadenie bývalej izraelskej missky do hlavnej úlohy je len náhoda? Určite. Žmurk, žmurk.

Film sa následne snaží vyrozprávať príbeh Dianinho zoznámenia so svetom, ktorému vládnu muži. Amazonka sa v boji vyrovná tankom a s konvenciami britskej spoločnosti sa nechce zapodievať. Pôsobí teda ako poburujúca exotika, čo nemyslím vôbec ako kritiku. Presne tým totiž mala byť, keď ju William Moulton Marston v roku 1941 vytvoril.

Marston, inak renomovaný psychológ a jeden z vynálezcov princípu detektora lži, chcel priniesť silnú a mravne neoblomnú ženskú postavu, ktorá by spoločnosti ukázala, o čo prichádza, keď elitné kruhy moci zostávajú otvorené výlučne pre mužov.

Jeho originálny koncept, pravda, nebol dokonalý. Vychádzal zo svojej vlastnej a trochu fetišistickej predstavy o ženách. Matriarchálna spoločnosť Amazoniek síce silno rezonovala s vtedajším feministickým hnutím, no ako dokazuje život a už aj nejaké tie seriózne výskumy o dynamike ženských kolektívov, ide o nerealistickú utópiu. Ako mýtus mravne vyspelej spoločnosti však môže v príbehu fungovať celkom dobre – ak teda privrieme očko nad tým faux pas, že odmietli ľudstvu v najťažšej chvíli pomôcť, hoci presne na tento účel ich Zeus stvoril.

Filmu sa nedá uprieť snaha ponúknuť v Diane stelesnený vzor hodný nasledovania, no scenár, paradoxne, nedovolí Diane pretvoriť svet na svoj obraz. Miesto toho ju núti prijať ľudstvo také, aké je – dobré, zlé i hýriace všetkými odtieňmi. Neporaziteľná Amazonka sa musí podriadiť, aby dobre zapadla do ponurého univerza Gothamu a Metropolisu nášho tisícročia. Princezná Diana obrátila list za menej ako dva týždne filmového času. Vyvinula sa, v istom smere dospela, no ako postava o čosi dôležité prišla.

Predtým bola superhrdinkou s výrazným mravným kompasom, teraz je už len superhrdinka. To je mrzuté najmä preto, že feministické témy, s ktorými sa Wonder Woman v kultúre spája, snímka odbila vtipnými etudami o kultúrne nevyspelej spoločnosti, ktorá nedokáže ženy dostatočne oceniť alebo údivom (mužov) nad jej nadľudskými schopnosťami. Film sa snaží zjavný konflikt medzi Dianinou výchovou a „civilizovaným Západom“ poňať s humorným nadhľadom. To znamená, že by ste sa mali pripraviť na viacero obmien trápno-smiešnych momentov, v ktorých Dianina neostýchavosť a kultúrou neubité sebavedomie narážajú na primitivizmus mužov maskovaný ako prejavy dobového konzervativizmu.

To je veľmi málo na ikonu, ktorá vo svojich prvých príbehoch motivovala amerických vojakov, aby sa zapojili do druhej svetovej vojny a ktorá v osvietených sedemdesiatych rokoch na stránkach komiksov riešila nerovnosť v životných a pracovných príležitostiach. To sú aj momenty filmu, keď Dianina vznešenosť a étos balansujú nepríjemne blízko gýču.

Na druhej strane, to, čo sa snímke podarilo, je skĺbiť Dianinu fyzickú zdatnosť so ženskosťou. Gal Gadot ako Izraelka prešla riadnym vojenským výcvikom a svojej postave statnej Amazonky nezostala nič dlžná. Bojovým scénam však nechýba ladnosť a Diane v tých správnych momentoch ani krehkosť, hoci aj vo vykreslení jej charakteru sa nájde niekoľko pokleskov.

Treba povedať, že ani komiksová Wonder Woman to nemala ľahké, aj jej sa stalo, že na dlhé roky sa zmenila na vzťahmi a módou posadnutú slečinku. Filmový scenár mal výnimočnú možnosť vybrať si z kánonu len to najlepšie, no rozhodol sa poukázať i na tie menej oceňované momenty. A tak Diana v jednom momente kráča za svojim ušľachtilým cieľom poraziť všetko zlo sveta a hneď v druhom sa rozplýva nad bábätkom. Film sa nevyhol ani odkazu na kritizovanú fetišistickú bondage históriu komiksovej superhrdinky.

Apropo, ten feminizmus. Vari najviac zvedavá som bola na to, ako sa skromný superhrdinský outfit vlastne kamaráti s bojom proti zobrazovaniu ženského tela ako objektu mužskej túžby, ktorým je mainstreamová tvorba tak nechválne známa. V komikse, ako som sa dočítala, to uhrali harmonickým skĺbením fyzickej, intelektuálnej a mravnej sily, ktorými Diana bojovala s bezprávím a zároveň otvorene komentovala nelichotivé reálie západnej spoločnosti.

Vo filme je tá mravnosť akosi priľahko ohnutá a intelekt veľa priestoru v príbehu nemal. Kamera sa snaží zbytočne nekochať ženskými krivkami superhrdinky, dokonca sa tvorcovia celkom vyhli explicitnej mileneckej scéne. Majú odo mňa včeličku.

Avšak, je ozaj blbé, že kamera nezostala genderovo neutrálna, prispôsobená je mužskému pohľadu (ó, áno, ten male gaze!). Zatiaľ čo Gal Gadot je vo filme značne estetizovaná, Chris Pine ako jej nápadník sa takého zobrazenia nedočkal. Aj tá jedna scéna, v ktorej je nahý, je režírovaná do trápna a celkom sa vyhýba akejkoľvek zmyselnosti, ktorú Diane radi dopriavajú – a to je, dámy a páni, trochu prúser, keď je film o feministickej ikone beztak celý štylizovaný pre oko mužského diváka.

Snímka Wonder Woman sa teda vôbec nevymyká zo stredného prúdu populárnej tvorby, režisérka Patty Jenkins si netrúfla vykročiť za hranice komfortné väčšine publika. V scenári zakopnete o viacero dier a na strane antagonistov vás čaká len klišé. Snímke sa podarilo len jediné: presvedčiť, že sila (akákoľvek, nielen fyzická) a ženskosť sa navzájom nevylučujú, a to je dôležité. Sila je totiž vo filmovom svete často pripisovaná len mužským postavám. Ak to v dievčatách či ženách zanechá aspoň nejakú stopu, potom film je na niečo dobrý.

---