World Trade Center

Originálny názov: World Trade Center

Žáner: dráma / thriller
Minutáž: 129 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Oliver Stone
Scenár: Andrea Berloff
Kamera: Seamus McGarvey
Hudba: Craig Armstrong
Hrajú: Nicolas Cage, Michael Peña, Maria Bello, Maggie Gyllenhaal, Jay Hernandez, Armando Riesco, Donna Murphy, Stephen Dorff, Brad William Henke

Ako už bolo viackrát spomínané, na filmové spracovanie vďačná téma teroristických útokov z 11. septembra 2001 bola pre filmových tvorcov 5 rokov mimo dosahu. Teraz, po piatich rokoch, prišli do kín až dva filmy o tragických udalostiach, ktoré otriasli celým svetom, pre Ameriku znamenali jeden z najtragickejších dní v jej histórií a odštartovali medzinárodný boj proti terorizmu. Kým veľmi kvalitný a výrazne dokumentárne poňatý Let číslo 93 zobrazoval príbeh štvrtého uneseného lietadla, ktoré nakoniec havarovalo pri Pensylvánií, WTC malo byť čiste komerčné dielo, pri ktorom si mal prísť na svoje bežný divák vyhľadajúci prevažne blockbusterovú alebo klasickú hollywoodsku zábavu.

Film sleduje skutočný príbeh dvoch policajtov Johna McLoughlina (Nicolas Cage) a Williama Jimena (Michael Peňa), ktorí sa ihneď po náraze unesených lietadiel do „dvojičiek“ pustili do záchrannej akcie, ktorú realizovali v jednej z dvoch veží. Do hodiny po náraze sa však obe veže Svetového obchodného centra zrútili a vo svojich útrobách pochovali takmer všetkých prítomných. Iba niektorým jedincom sa podarilo zázrakom prežiť. A medzi nimi boli aj dvaja spomínaní policajti, ktorí po páde dvoch najvyšších budou NY dokázali v 6 metrov vysokých troskách prežiť neuveriteľných 12 hodín. Nevideli na seba, iba sa počuli. Povzbudzovali sa, dávali si nádej, rozprávali si o svojich príbuzných a čakali na prípadnú záchranu, ktorá prišla až po neznesiteľných hodinách čakania.

Na úvod môjho hodnotenia musím dať výkričník, že v tomto hollywoodskom a komerčnom spracovaní čierneho utorka spred 5 rokov svetoznámeho režisérskeho borca Olivera Stone-a nenájdete žiadne, ale úplne žiadne monumentálne akčné scény padajúcích budou, pohlcujúceho prachu a detailné zábery nárazu lietadiel do samotnej pýchy New Yorku už tobôž nie. Veľmi nezvyčajný jav v hollywoodskom filme, ktorý by sa dal ako tak kvitovať, keby filmu nechýbalo napätie a najmä dramatickosť. Akonáhle skončia dvaja hlavní protagonisti po asi 15 minútach zavalení v troskách, z ich strany sa dočkáme už iba priemerných dialógov o ich rodinách a nádeji.

Okolnosti, ktoré sa medzi tým vonku dejú (panika, chaos, začínajúce sa záchranné práce) vidíme iba z idúceho vlaku, a to tiež iba prostredníctvom televíznych obrazoviek, ktoré sledujume spolu s rodinnými príslušníkmi uviaznutých policajtov. Stone sa tak vyhýba akémukoľvek priamemu zasadeniu do akcie, ktorá by trochu spestrila dej a približne vykreslila situáciu bezprostredne po zrútení týchto mrakodprapov. Dej tak naberá na výraznej jednotvárnosti a monotónnosti, ktorá vrcholí predlhou sekvenciou, ktorá pekne strieda scény uväznených policajtov so scénami ich rodín, ktoré nevedia o svojich hrdinoch nič a sú odkázaní len na plač, depresie a sledovanie médií.

Z toho mi vyplýva, že Stone tentokrát vsadil všetko na emotívnosť, keď sa rozhodol výrazne zaškatulkovať len na dvoch policajtov a ich rodiny. Musíte sami uznať, že scény rozpoložených smútočiacich rodín, ktoré sa striedajú so sekvenciami ležiacich, bezmohých hlavných hrdinov, nie sú bez nadpriemernejších hereckých výkonov a atmosféry nijako zaujímavé.

S Oliverom Stone-om, niekedy vynikajúcim režisérom oscarových počinov Čata (1986), Wall Street (1987) a Narodený 4. júla (1989), to ide v poslednej dobe riadne dole divokou vodou. Už v roku 2004 nakrútil rozporuplného a kontroverzného Alexandra Veľkého, ktorý mal ináč veľký potenciál sa stať jedným z najlepších filmov roka, no opak sa stal skutočnosťou. Teraz si zobral na mušku najvýznamnejšiu udalosť posledných rokov, ktorá do istej miery ovplyvnila aj naše životy, a výsledok je opäť vzhľadom na veľký potenciál mizerný.

Základnými chybami filmu je Stone-ova prehnaná snaha o emócie (veľmi často používa spomalené zábery na tváre zranených – škoda, že nepoužil spomalené zábery padajúcich budou či nárazov lietadiel) a okaté vyhýbanie sa akcii či dramatickosti. Po vzhliadnutí filmu si poviete, že prečo film vlastne nosí taký názov, aký nosí. Tento film nie je ničím viac ani ničím menej ako len priemerným filmom, ktorý zobrazuje tragédiu, podáva nám obraz jednej i druhej strany a 11. september tak slúži iba ako smiešne pozadie. Nebyť záverečnej štatistickej titulkovej sekvencie, tak pomaly zabudnete, že to bol film, ktorého dej sa začal odohrávať 11. septembra 2001, v deň najväčšieho teroristického útoku v dejinách USA.

Pevne verím, že sa dočkáme poriadneho hollywoodskeho veľkofilmu, ktorý pekne zmapuje onen čierny deň pompéznejším spôsobom. Presne to sme práve čakali od tohto filmu, ktorý sa radšej stiahol do kútika, kde sa mu nielen ťažko hýbalo, ale aj dýchalo. Koniec koncov filmu nemôžeme vyčítať, že sa zameral iba na uviaznutých hrdinov a ich rodiny, lebo práve im je tento film venovaný. Všetkým záchranárom, ktorí sa v onen deň podielali na záchranných prácach, všetkým obetiam a ich rodinám. No táto viac-menej emotívno-dramatická látka bola nad Stone-ove sily, a tak kompenzácia s dramaticko-akčnými scénami by filmu len a len pomohla, spestrila by ho a vymanila by ho z chabého priemeru.

„Bolesť je tvoj priateľ, keď ju cítiš, žiješ.“