Záhada Silver Lake
Neo noir s hrdinom lenivším než Dude

Veľký nápis „Pozor na zabijaka psov“ na skle bufetu. Tridsiatnik Sam (Andrew Garfield) vnútri bufetu civie na dve mladé zamestnankyne za okienkom do kuchyne. Zákazníčkami bufetu sú tiež len samé atraktívne mladé ženy.

Idúc na byt v apartmánovom komplexe (alebo nadštandardnom penzióne) mu do cesty padne veverička. Rozpleští sa na dlažbe a krv strieka na všetky strany. Šokovaný Sam sleduje, ako sa veverička naposledy vzopne, akoby sa mu snažila niečo povedať.

Na balkóne svojho bytu si Sam naťahuje kĺby, vyhrieva sa v slnečných lúčoch, ktorých je v Los Angeles vždy dosť. Na neďalekom balkóne, obsadenom voliérami s rôznymi druhmi operencov, zbadá hipíčku v strednom veku hore bez.

Nenútene vyberá ďalekohľad a šmíruje tetu kvetov, maznajúcu sa so svojimi vtáčikmi. Vyzerá to tak, že je to pre ňu – aj preňho – bežný rituál, niečo, čo robia namiesto pozdravu. V pozorovaní ho vyruší telefonát od matky. Hovorí niečo o Janet Gaynor, svojej obľúbenej herečke z nemej éry. Sam ju počúva na pol ucha, je zaneprázdnený „prácou“. Chápavá mama ho nechce dlho vyrušovať.

Sam si znovu prikladá k očiam ďalekohľad a sláva! – do zorného poľa vstupuje atraktívnejší objekt, mladá blondína (Riley Keough) kladie k okraju bazéna svojho vyčesaného gaučového psíka a sama si ide zaplávať. Pohodičku naruší až búchanie na dvere, ktoré zrejme počuje aj blondína, lebo spozornie a zbadá Sama s optickou pomôckou.

Voyeur spanikári a po štyroch zalezie do bytu. Otvorí a za dverami stojí iná extrémne atraktívna blondína v niečom, čo pripomína kroj výčapníčky na Oktoberfeste. To kvôli konkurzu, vysvetľuje. Priniesla Samovi obed. V nasledujúcom zábere si to už rozdávajú „na psíčka“.

Herečka komentuje nepríjemný zápach v byte (skunky, podľa Sama, vo filme rovnako významné ako psy) a skvelý plagát Kurta Cobaina na stene nad posteľou (aj s podpisom, vraj od jeho dcéry). Po súloži ju zaujmú aj akési šifrované čmáranice na nočnom stolíku, ale na tie jej Sam nedovolí siahnuť, to je tajné.

Keď odíde, Samovi neschádza z mysle blondína z bazénu. Podarí sa mu s ňou zoznámiť (cez maškrtu pre čokla). Sarah nevadí, že ju šmíroval a ihneď ho pozýva k sebe. Zafajčia si marihuanu, pozrú si film v jej posteli (Ako si vziať milionára z roku 1953 s Marilyn Monroe). Telesné zbližovanie prekazí až príchod spolubývajúcich s chlapom štylizovaným za piráta.

Dohodnú sa na stretnutí ďalší deň. No keď Sam prichádza v dohovorenom čase, byt je prázdny. Náhly odchod mu nedáva zmysel a púšťa sa do pátrania. Tak sa flákač – Sam nemá prácu a hrozí mu vysťahovanie – mení na amatérskeho detektíva. Niečo na spôsob Jeffa Lebowského, iba mladšieho.

Ako Dude, aj Sam postupne odkrýva rozsiahlu konšpiráciu. Sarino zmiznutie sa dostáva do súvislosti so smrťou miestneho milionára a kráľa večierkov, legendami okolo Hollywoodu a Silver Lake, funkciou popkultúry ako takej.

Režisér a scenárista David Robert Mitchell (Neutečieš, 2014) zosmiešňuje fandom aj sebastrednosť šoubiznisu. Jeho Sam síce nemá džob, ale zato vie všetko o filmoch, popmusic, zabáva sa retro hrami ako Super Mario, starými komiksmi a Playboymi. Lúšti skryté odkazy v reklamách a na obaloch sušienok. Počítaním referencií na iné popkultúrne artefakty sa dá tráviť celý čas sledovania filmu.

Možno plnohodnotnejšie ako sledovaním deja, ktorý síce preženie diváka množstvom atraktívnych lokácií a stretnutím s početnými viac či menej bizarnými postavičkami, ale pri 139 minútach aj unavuje a nedáva veľa zmyslu. Pravdaže, to sa stávalo aj v klasických noiroch. Už menej v Hitchcockovi, na ktorého Mitchell tiež hojne odkazuje.

Napríklad? Sam sa dostáva na verejné premietanie na hollywoodskom celebritnom citoríne (Hollywood Forever Cemetery). V dievčatách obďaleč spoznáva herečky z filmu, aká náhoda. Keď sa odlepia od pomníka, o ktorý sa opierajú, odhalia na ňom majestátny nápis HITCHCOCK. Inokedy zasa Sam listuje komiksom Amazing Spiderman, čo je aj názov (nie veľmi úspešnej) série, v ktorej Petra Parkera hral práve Andrew Garfield.

Záhada Silver Lake sa zrejme pokúša zosmiešňovať okrem zložitosti zápletky aj noirovú konvenciu osudovej ženy. Každá žena, na ktorú Sam počas svojho pátrania narazí, je ašpirujúca modelka, herečka alebo speváčka, a takmer každá sa vyzlečie na kameru. Ak je toto obnažovanie myslené kriticky, účinok sa vytráca.

No potom prichádza Mitchell so scénou, kde Sam s kamarátom (Topher Grace aka Venom z iného Spidermana) sledujú cez dron (v nedosiahnuteľnom detaile) byt ďalšej atraktívnej mladej ženy, o ktorej nič bližšie nevedia. Kráska prichádza domov, sadá si na gauč, vyzlieka sa priamo na kameru. Dvojica chlipne sleduje, čo bude ďalej. Dievčina v podprsenke sa nemo rozplače. Muži sa zháčia; toto nečakali, na jej uvoľnené emócie sa nechcú (nevedia?) pozerať.

Samove obsesie poháňa pravdepodobne rozpadnutý vzťah, cez ktorý sa nedokáže preniesť (chce, aby sa k nemu dotyčná vrátila a všetko bolo zase v poriadku). Možno si na konci aj uvedomuje, že Sarah bola len ďalšia chiméra (predtým, než zmizla, sa poznali iba niekoľko hodín), a je pripravený vnímať svoje možnosti realistickejšie.

Popri množstve citácií Mitchell zosilňuje atmosféru déjavu paranoidnými, až hnusnými snovými scénami (ako z Lyncha, viď úvodnú veveričku), soundtrackom, ktorý znie ako mix všetkých orchestrálnych filmových hudieb zo zlatého veku Hollywoodu a inými štylistickými prostriedkami (prudké nájazdy kamery, strihy prelínačkou).

Referencia na Big Lebowski nie je náhodná. Záhada Silver Lake s premiérou v Cannes, nonsensovým dejom, ľahkými mravmi a nekompromisne individualistickou víziou nemá veľký komerčný potenciál. Má však šancu prerásť v podobný kult, aký vznikol okolo coenovského titulu. A ak nie, tak je zrejme príliš zahrabaná v sebareferenčnej mytológii Hollywoodu a Los Angeles.

---