Zátopek
Ostro sledovaná lokomotíva

Akýmsi zlatým klincom tohtoročného filmového festivalu v Karlových Varoch malo byť uvedenie dlho očakávaného životopisného filmu o azda najlepšom bežcovi v histórii atletiky – Emilovi Zátopkovi. Ten zažil nesmierne komplikovanú cestu do distribúcie, takmer rok čakal na možnosť premiéry pred plnými kinosálami. Aj kvôli tomu boli očakávania obrovské. Film takmer nevznikol pre mimoriadne veľký rozpočet, pandemickú situáciu i problémy so scenárom. Dokáže tak športová dráma o mierne kontroverznej osobe zaujať divákov a priblížiť túto historickú osobnosť bez zbytočného pátosu? Oplatilo sa tak dlho čakať?

Film Zátopek nevyužíva model lineárneho rozprávania, ktorý často vidieť pri životopisných filmoch. Príbeh sa autori rozhodli prerozprávať v dvoch dejových líniách. Okrem tej tradičnej – cesta „from zero to hero“ (z obyčajného chudobného chlapca, ktorý nemá rád beh sa stane športová ikona), sa divák najprv stretne s Emilom Zátopkom dávno po jeho úspechoch.

Film nás s ústrednou postavou zoznamuje cez udalosti po roku 1968, kedy sa počas okupácie i olympijských hrách v Mexiku za Zátopkom do Prahy vydáva jeho priateľ, austrálsky bežec Ron Clarke. Ten hľadá recept na úspech od svojho mentora. Snímka tak pomerne netradične začína od konca a postupne sa jednotlivé dejové linky začnú križovať. Dejové linky spočiatku oddeľuje len väčšia či menšia plešina nášho hlavného hrdinu a ja oceňujem, že sa film vyhol titulkovému doprovodu či prehnanému vysvetľovaniu presných rokov, dátumov či dní. Formálne sa vo filme dá pomerne ľahko časovo orientovať. Snímku to určite ozvláštňuje avšak je otázne, nakoľko tento mechanizmus funguje ako celok. Ale poďme pekne po poriadku.

Život Emila Zátopka môže byť lahôdkou pre filmových tvorcov. Chlapec z chudobných pomerov, kontroverzná postava dejín, silný ľúbostný príbeh, komplikovaná osobnosť, proste ten materiál má potenciál, aby zaujal ako mainstreamového, tak aj artovejšie naladeného diváka. David Ondríček stál pred ťažkou úlohou a to najmä z dôvodu, že Zátopek z historického hľadiska nie je úplné neviniatko i keď zo športového hľadiska je to absolútna legenda. Bolo teda nesmierne zložité natočiť film bez prehnanej glorifikácie a podať historickú látku zaujímavo, pútavo a k tomu verne realite. Autor túto úlohu zvládol pomerne dobre, avšak predsa len niekde snímka zakopáva.

Po formálnej stránke je snímka zvládnutá perfektne. Vyše dvojhodinová stopáž nenudí a na film sa skvelo pozerá. Kamera Štěpána Kučeru je jednou z hlavných devíz filmu – ponúka veľmi dobrý zážitok a aj opakované scény rutinérskeho trénovania pôsobia pútavo. Ocenil by som možno viac brutality, keďže Zátopek bol známy svojim priam až trýznivým tréningovým režimom, ale to je len detail.

Samostatnou kapitolou sú scény zo samotných pretekov na OH v Londýne i Helsinkách, ktoré sú priam dychvyrážajúce. Nevyhnem sa porovnaniu s filmom Rivali (2013) od Rona Howarda. Perfektnú prácu má za sebou tím vizuálnych efektov, architektov a scénografov. Tí prerobili staré polorozpadnuté Lužánky na atmosférickú bombu a finálové preteky tak pôsobia ako z prvotriednej hollywoodskej produkcie. Klobúk dole. Za športovú stránku si Zátopek zaslúži jednotku s hviezdičkou. Napätie sa dá krájať, emócie sú vybičované a diváka tieto scény jednoznačne pohltia. Okrem vizuálu výborne sedí aj autorská hudba Beaty Hlavenkovej, ktorej tóny sa dostávajú pri posledných zatáčkach až do slova pod kožu.

Akýkoľvek životopisný film je len tak dobrý, ako je jeho hlavný predstaviteľ. Tu režisér trafil do čierneho. Václav Neužil ml. je jednoznačne najsilnejším aspektom celej snímky. Hrá vynikajúco, zžil sa s historickou postavou a vo filme hádam nemal slabý moment. Večne usmiaty plešatejúci Ťopek (Zátopkova prezývka) mu nesmierne sedí a pôsobí uveriteľne takmer pri všetkom – pri tréningu, manželskej hádke i jedení knedlíkov.

Neužilovi perfektne asistuje v úlohe jeho manželky Dany Martha Issová, ktorá zvláda vybičované emócie, manželské hádky i láskavý, trochu „podpichovačný“ moravský humor. Celé herecké obsadenie funguje výborne. Miešanie češtiny s lámavou angličtinou a mnohými ďalšími jazykmi pôsobí nenútene, uveriteľne a realisticky. To sa už tak úplne nedá povedať o rozprávaní príbehu.

Vedľajšie postavy sú uspokojivou súčasťou filmu (najmä Robert Mikluš), treba však povedať, že mnohí hrajú priam až šablónovité epizódne postavy. V tomto film pôsobí trocha plocho, či televízne, ale na všetko sa zabudne v momente, keď opäť zaznie štartovacia pištoľ.
Film Zátopek možno vnímať ako kombinovanú formu viacerých formálnych i naratívnych mechanizmov. Kým športový aspekt funguje dokonale, dramatickému často dochádza dych. Film využíva prvoplánový humor a grotesknosť, ktorá nie je úplne na mieste. Jednoduché a lajdácke vtipy pobavia nenáročného diváka a môžu byť odkazom na Zátopkovu veselú povahu, ale vyslovene kazia dojem.

Viem, že tento film by mal byť hlavne pozitívny a motivačný, no humorné zafarbenie mu v mnohých scénach viac škodí, ako pomáha. Emil Zátopek totiž nebol len fantastický atlét, bol to aj komunista, ktorý sa možno z presvedčenia, možno z donútenia, dopustil aj zopár chýb. Ťažkú dobu, v ktorej prominentný športovec musel zvládať popularitu i tlak komunistických pohlavárov, film zobrazuje svižne, no pôsobí tak trochu prázdne, či nejednoznačne. Scenár síce rieši osobnostnú, vzťahovú i politickú krízu športovej hviezdy, no často to pôsobí ako vata bez komplexnejšej hĺbky.

Ešte väčší problém vidím v rozhodnutí s druhou dejovou líniou, ktorá je bezpochyby zaujímavá, avšak celá záležitosť s manželskými problémami, priateľom z Austrálie i vyrovnávanie sa s vlastným životom pôsobí extrémne nútene. Síce dopomáha dotvárať príbeh a ozvláštňuje aj formu, ale nakulminované emócie vyprchávajú veľmi rýchlo. Keď sa film rúti k záveru ako česká lokomotíva, mnoho vecí necháva otvorených, alebo ich vyrieši cez rýchle, nevysvetlené a pomerne iracionálne správanie postáv. Jednoducho na úvod film položí otázky, na ktoré neskôr neponúka uspokojivé odpovede. Škoda. Je to však len menšia chybička krásy na inak veľmi, ale veľmi silnom a rutinérsky bravúrne zvládnutom filme.

Zátopek je športová dráma na špičkovej, trúfam si povedať, svetovej úrovni. Film s historickou látkou pracuje precízne, využíva mnoho zaujímavých drobností zo skutočného života Emila Zátopka a divákovi ich nenútene podsúva. Istotne si nájde mnohých fanúšikov a to aj napriek drobným chybám, vďaka ktorým úplne nefunguje ako prvotriedny veľkofilm svetového rázu. Snímka mala potenciál vytlačiť zo Zátopka zrejme viac, no treba podotknúť, že tu konečne máme film, ktorý nie je len suchou biografickou doku-drámou, ale viac než solídny audiovizuálny zážitok, ktorý dokáže zaujať, dojať a aj pobaviť. Bežte do kina.