Žáner: dráma
Minutáž: 78 minút
Krajina: SR/ČR
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Juraj Lehotský
Scenár: Marek Leščák, Juraj Lehotský
Kamera: Noro Hudec
Hrajú: Michaela Bendulová, Robert Roth, Venuša Kalejová, Lenka Habrunová, Kika Potočná, Žaneta Polhošová, Sandra Radičová, Dominika Kmeťová, Katarína Feldeková, Peter Slivovský, Ľudovít Kállay, Zuzana Struhárová, Ela Lehotská a ďalší
V dokudráme Slepé lásky (2008) sa Juraj Lehotský priblížil k hranému filmu tak tesne, že logickým ďalším krokom bolo natočiť hraný film. Opäť v spolupráci so scenáristom Markom Leščákom vytvorili príbeh o dievčati z polepšovne, zasadili ho do autentických lokalít a do hlavnej úlohy obsadili dievča z polepšovne (Michaelu Bendulovú).
Spolu s ďalšími tohtoročnými premiérami Ďakujem, dobre a Môj pes Killer, ktoré by som doplnil ešte o minuloročný kus Až do mesta Aš, aj v Zázraku sa mladý filmový tvorca vyrovnáva s prekérnou súčasnosťou. Fiktívnosť zápletok chlácholí azda už iba najväčších pokrytcov. Stačí si udržať čo aj povrchnú pozornosť, aby ste pochopili, že deje sa dramatických konvencií držia len orientačne. Uhýbajú im alebo priamo ich škrtajú, keď sa láme chleba na rozhodnutí, či diváka uspokojiť alebo rozrušiť, či príjemnú lož alebo boľavú pravdu. Lehotský sa ako tí pred ním nerozpakuje diváka rušiť. Toto rozhodnutie nepovažujem za dôsledok režisérovej odvahy ani jeho frustrácie či rezignácie na komerčný úspech. Pretože dnes sa mi nechce psychologizovať. Aj keď hovorím o „rozhodnutí“, azda ani žiadne nebolo. Autorský tím môže byť jednoducho mentálne tak nastavený, že by im akékoľvek iné ústenie deja pripadalo klamlivé.
Dospievajúcu Elu odvážajú matka (Katarína Feldeková) a jej nový druh do polepšovne. V historickom kaštieli si Ela pripadá ako zavretá vo väzení, medzi spoluchovankami si nachádza len málo kamarátok, prevýchovné snahy personálu sa u nej (a u ostatných dievčat) míňajú účinkom. Dokladá to spoločná meditácia, kde vychovávateľka (Ela Lehotská) ležiacim dievčatám predčítava mantry o vnútornom pokoji a pozitívnom nastavení mysle. Zatiaľ sa Ela s ďalšou chovankou pošepky urážajú, čo zakrátko prerastie do hromadnej bitky. Úsmev na jej tvári vidíme azda len pri ošetrovaní pacientov v nemocnici, kam chovanky chodia na prax. Celou svojou osobnosťou sa upína k myšlienke na útek. Má ku komu ísť. Vonku je tridsiatnik Roby (nadutý a vyholený Róbert Roth), feťák a budižkničema bez hocijakej predstavy o lepšej budúcnosti. Ele sa podarí za ním utiecť akurát na Nový rok. No či kráča (beží) za šťastím… Roby má dlhy pre péčko. Ela mu v podstate sama navrhne tú najprepnutejšiu a najnebezpečnejšiu možnosť, ako zohnať peniaze. Roby jej ponuku po kratučkom váhaní prijme, šak ide len o jej krk.
Keď v úvode vychovávatelia ťahajú Elu násilím z auta, aby ju odviedli dovnútra polepšovne, kričí na svoju matku: „Toto si chcela?!“. Rovnakú otázku by mohol divák klásť hlavnej postave po celý film. Hoci jej pohnútky sú čisté (túži po slobode a po láske ako každý mladý človek, snaží sa k nim priblížiť), dostáva sa jej len zmes krutosti, opovrhovania, ľahostajnosti a zneužívania. Dlho som rozmýšľal, k čomu sa vlastne má vzťahovať názov filmu. Jedna interpretácia je zjavná, ponúka sa na konci (nebudem prezrádzať), ale v inej významovej rovine je tým zázrakom sama Ela. Jej nezlomnosť, životaschopnosť, jej presvedčenie, že akokoľvek ťažké sú podmienky, v ktorých sa nachádza, vlastným úsilím ich môže zmeniť. Všimnite si napríklad motív plávania: zisťujeme, že Ela to nevie, ale Roby jej sľúbil, že ju to naučí. Keď sa k nemu dostane a on zneužíva jej ochotu na riešenie svojho dlhu, vo chvíli najväčšej skleslosti, keď sa zdá, že už medzi nimi nie je nič pekné, pripomína mu sľub a idú spolu do plavárne. Konečne, aspoň na chvíľu, poskytuje oporu aj on jej. Aj tento chorý človek, ktorý sa cynicky vysmieva z jej plánov, ju môže niečo naučiť, posilniť ju, pomôcť jej do budúcnosti. Odteraz už bude vedieť plávať.
Jak radi hovoria niektorí športoví spíkri, sympatické to je: téma neprispôsobivej a nemilovanej mládeže, uveriteľná zápletka, uveriteľní (ne)herci, predovšetkým Michaela Bendulová v hlavnej úlohe. Roth potlačil svoju profesionálnu prevahu natoľko, že jeho Roby pôsobí mladšie, nezrelšie ako Ela, čo vlastne aj má, takže pri sledovaní ich vzájomnej nezlučiteľnosti (anti-chémie) sa tisne na jazyk opäť nechápavé zvolanie „toto si chcela?“. Ela volí impulzívne, ale nikdy nepôsobí hlúpo. Ona sa proste nebojí. Nech sa život zvrtne akokoľvek, je presvedčená, že to zvládne. Dojem o prirodzenej inteligencii hrdinky podporuje aj fakt, že v celom filme nie je ani raz priamo spojená s pitím alebo s drogami. Fajčí, ale to je tak všetko. Ešte sa pokúša pôsobiť aj na Robyho, aby s „tým“ prestal. Skrýva sa v nej zvláštna čistota, ktorá by bola neznesiteľná v banálnejšom, mydlovejšie vrcholiacom príbehu. Tu však skôr dopomáha k aure okolo postavy, lebo do úplného záveru neviete, čo si máte o nej myslieť. A to je dobre, lebo Ele je fuk, čo si o nej myslíte. Chce len, aby ste k nej boli féroví.
Polepšujúce sa mladice si cestou v autobuse vyspevujú Rytmusovu „hymnickú“ Zlatokopku vo vypuklom kontraste s ich vlastným sociálnym postavením. Ak by sa dostali do pozície takej „zlatokopky“, neboli by aspoň na úplnom dne. Hip-hop dominuje aj v kultúrnom programe spoločnej besiedky dievčenského a chlapčenského internátu. Keď sa posadia všetci beatboxeri a freestylisti, na pódium vystúpia dievčatá aj s Elou a zabijú… Dzivče počaromne, ľudovku z východu o chlapcovi, čo varuje frajerku, že nie je príliš rodinný typ. Dzivče počaromne, nezaľub še do mne. Pre mňa asi najsilnejšia scéna: vrstvenie protikladov (folklór vs. hip-hop), vrstvenie irónie (text pesničky vo vzťahu k Robyho postave a Elinmu ďalšiemu osudu)… A milujem túto ľudovku.
