Zdesenie

Režisér Stephen Hopkins nikdy nebol a pravdepodobne už ani nebude tvorcom filmov, ktoré by lámali rekordy návštevnosti kín po celom svete. Rodák z exotickej Jamajky na seba upozornil hneď svojim druhým filmom, a to piatym pokračovaním kultovej horrorovej série Nočná Mora v Elm Street: Dieťa sna (A Nightmare On Elm Street: The Dream Child, 1989), čo mu umožnilo dostať sa ku vtedy veľmi žiadanému prequelu Predátora (Predator, 1987), ktorý uviedli do kín už o rok neskôr (Predator 2, 1990). Tieto filmy síce povinný úspech v podobe návratnosti financií priniesli, no z hľadiska Hopkinsových umeleckých ambícii predstavovali len mierny nadpriemer. S nálepkou síce remeselne zdatného, no nie príliš inovatívneho tvorcu tak preplával neistými vodami hollywoodskej produkcie, pre ktorú už začiatkom nového milénia prestávali byť jeho počiny zaujímavé. No aj napriek tejto nepriazni svieti v jeho filmografii projekt, ktorý v roku 1994 dokázal ustáť klesajúci záujem o klasicky vystavaný akčný príbeh a nepriamo tak poskytol návod pre ďalších pokračovateľov v tomto žánri v období postmoderny 90-tych rokov.

Ústredná dejová linka filmu Zdesenie ponúka dnes už klasický motív boja dobra proti zlu, ktorý je však okorenený o zaujímavé dramaturgické zvraty spojené s temnou minulosťou kladného hrdinu, na ktorom má byť vykonaná vendeta doslova „bombastických“ rozmerov. Úvod filmu patrí odsúdenému írskemu teroristovi Ryanovi Gaeritymu (Tommy Lee Jones), ktorý si odpykáva svoj trest za protištátnu činnosť v akčných zložkách IRA v tej azda najodpudivejšej väznici anglického kráľovstva na pobreží Severného Írska. Ako expert na výrobu bômb a plastických trhavín však nehodlá v tejto diere zostať po zbytok svojho života, a tak sa mu pri prvej príležitosti podarí rafinovane zostrojiť malú výbušninu a dostať sa tak opäť na slobodu. Medzitým sa dej presunie do amerického Bostonu, kde dôstojník Jimmy Dove (Jeff Bridges), expert na pyrotechniku a deaktiváciu bômb, prichádza k svojej snúbenici Kate (Suzy Amis) na oslavu narodenín jej malej dcérky Lizzy. Ako to však vo filme (a častokrát aj v bežnom živote) býva, čoskoro je odvolaný na zásah do budovy miestnej univerzity, kde psychopatický šialenec namontoval do kancelárie svojej bývalej priateľky časovanú bombu. Jimmy však túto akciu zvládne bravúrne a okrem priestorov a vybavenia zachráni aj ľudský život mladej vedátorky, čo samozrejme neunikne záujmu masových médií. Aj napriek ďalšiemu hrdinskému činu sa Jimmy rozhodne svoju púť v pyrotechnickom zbore dobrovoľne ukončiť a začať nový život s rodinou, po ktorej vždy tak úpenlivo túžil. To ale netuší, že o jeho nedávnom úspechu vie aj utečenec Gaerity, ktorý Jimmyho pozná z úplne iného uhla pohľadu než väčšina jeho okolia.

Zdesenie tak na prvý pohľad typologicky zapadá do subžánru tzv. „explozívnych filmov“ z obdobia 90-tych rokov, spomedzi ktorých môžeme ako zástupcov uviesť trilery Explózia (Live Wire, 1992) s Pierceom Brosnanom, Špecialista (The Specialist, 1994) so Sylvesterom Stalloneom a Posledný strih (The Final Cut, 1996) so Samom Elliottom. No na rozdiel od nich divákovi ponúka viacrozmerný dynamický zážitok, ktorý sa umocňuje každou ďalšou minútou tohto divokého dobrodružstva. I keď minutáž 121 minút u akčného filmu častokrát prognózuje výskyt hluchých, ba až zbytočných pasáží, Zdesenie na moje osobné prekvapenie ani sekundu nenudí, pričom si tempo konštantne udržiava až do záverečných titulkov. Či už sledujeme technicky perfektne zvládnuté scény explózií v uliciach Bostonu alebo odviazanú svadbu na írsky spôsob, nemôžeme ani na moment zapochybovať o režisérovom cite pre taktnú dynamiku strihu a umiestnenie kamery v priestore.

Najväčším problémom takéhoto druhu filmov je, že masový konzument ako primárna cieľová skupina očakáva od filmu najmä formálne kvality v podobe atraktívneho vizuálu, pričom častokrát je toto dôvodom zanedbania ostatných nemenej dôležitých zložiek zhotoveného diela. Režisér Hopkins však nenechal nič na náhodu a okrem technicky dokonalých záberov doplnených špičkovými zvukovými efektami ponúkol aj pridanú hodnotu v podobe hereckého obsadenia, ktoré sa z dnešného pohľadu javí ako „megahviezdne“. Práve herci v hlavných úlohách (obaja dnes už držitelia Oscara) dodávajú príbehu ten správny náboj, a to aj napriek tomu, že sa na plátne stretnú zoči voči až v záverečnej časti snímky.

Jeff Bridges svojim hereckým (a v tomto prípade aj kaskadérskym) výkonom opätovne poukazuje na fakt, že je veľkým profesionálom a dokáže presvedčivo vystupovať aj v zdanlivo pre neho nezvládnuteľných partoch. Jeho Jimmy Dove je dospelý a uvedomelý človek s adekvátnymi životnými ambíciami, ktorého však neustále dobieha minulosť spojená s ilegálnou prácou v hlavnom meste Írska. Zároveň sa však dostáva do polohy akčného hrdinu, ktorý sa na motorke preháňa viacprúdovými ulicami Bostonu a zachraňuje ľudí. Podobne ladenú postavu potom ďalej herecky rozvil už o päť rokov neskôr vo vynikajúcom paranoidnom trileri Miluj blížneho svojho (Arlington Road, r. Mark Pellington, 1999).

Jeho náprotivok, psychopatický terorista Ryan Gaerity v bravúrnom podaní Tommyho Lee Jonesa nielenže často kradne tento film pre seba, no zároveň vytvára aj originálny a osobitý archetyp filmového teroristu v službách svojej vlastnej chorej mysle. S takýmto charakterom sa Jones stretol už v roku 1992 v akčnom hite Prepadnutie v Pacifiku (Under Seige, r. Andrew Davis) v hlavnej úlohe so Stevenom Seagalom, v ktorom stvárnil medzinárodne hľadaného teroristu Williama Strannixa. Práve na jeho hereckom výkone je dokonale vidieť, aká tenká je deliaca čiara medzi geniálnym stvárnením a otravným prehrávaním. Dnes s odstupom času si ani neviem predstaviť iného herca v úlohe maniaka, ktorý si púšťa audiokazetu s piesňou „With or Without You“ od U2 pri zostrojovaní domácky zhotovenej bomby.

Hereckú enklávu potom uzatvárajú Llyod Bridges (Jeffov otec) v úlohe Jimmyho írskeho uja Maxa O´Bannona, šarmantná Suzy Amis ako Jimmyho čerstvá novomanželka Kate a Forrest Whitaker, ktorý zdatne sekundoval Jeffovi Bridgesovi v úlohe Jimmyho nového kolegu pyrotechnika Anthonyho Franklina. Pozorné oko diváka môže zbystriť aj pri pohľade na mladého Cubu Gooding Jr., ktorý v tomto projekte dostal malú úlohu kadeta pyrotechnickej prípravky.

Hudobnú stránku filmu mal na starosti Alan Silvestri, ktorý si urobil meno vo svete kinematografickej hudby kultovým soundtrackom k prvému Predátorovi (Predator, r. John McTiernan, 1987). Celú kompozíciu zloženú pre Zdesenie vrátane ústredného motívu popretkával tradičnými írskymi motívmi, pričom ich zručne prispôsobil tempu daných skladieb. Z interpretov a skupín odzneli okrem U2 vtedajšie dobové (a lokálne) stálice typu October Project, The Jayhawks alebo The Sundays. V úplnom závere filmu sa zasa rozoznejú melodické hlasy Joea Cockera a Bekky Bramlett v pomalom slaďáku „Take Me Home“.

Z komerčného hľadiska sa film prebojoval do prvej 50-ky zárobkových filmov v USA so sumou $30,156,002, čo stačilo na pokrytie nákladov na výrobu a postprodukciu celého filmu. Aj napriek neprehliadnuteľnému faktu, že film ako taký disponuje množstvom hodnotných devíz (kvalitný casting, štedrá výprava, zmysluplný námet, špičkové vizuálne a zvukové efekty), sa tvorcovia bohužiaľ nevyhli logickým dieram v scenári, ktoré po ich identifikovaní značne podrývajú finálny dojem z veľmi zručne zhotoveného filmového diela. Zdesenie je tak z dnešného pohľadu prototyp žánrovo čistej a dramaturgicky korektnej filmárčiny, ktorá vyvoláva údiv nad tým, akými jednoduchými spôsobmi možno nakrútiť vizuálne podmanivý a zároveň stále obsahovo uspokojujúci film.

---