Žáner: dráma
Minutáž: 85 minút
Krajina: Slovenská republika / Česká republika
Rok: 2009
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Ján Vojnár
Scenár: Slavena Liptáková
Kamera: Vladimír Smutný
Hudba: Vladimír Martinka
Hrajú: Zdena Studenková, Martin Stropnický, Tatiana Pauhofová, Éva Bandor, Ľubomír Paulovič, Marija Dimishkova a ďalší
RTVS sa nám sviatok Nového roka rozhodla popri štátnych oslavách vzniku samostatnej Slovenskej republiky spríjemniť aj filmom Ženy môjho muža. Do kín sa dostal v roku 2009 ako súčasť prvej výraznejšej vlny slovenského porevolučného filmu. Premiéru malo až 12 celovečerných filmov zo slovenskej produkcie. Konkrétne túto drámu sme vtedy nezachytili, a tak sme jej televízne uvedenie vnímali ako dobrú príležitosť na dohnanie zameškaného.
Ženy môjho muža boli dlhodobo pred premiérou známe ako Kvety sakury. Názov sa zmenil, ale kvety sakury v príbehu ostali a ich symbolika je pre dej celkom dôležitá. Príbeh sa točí najmä okolo slávneho manželského páru herečky a moderátorky Very (Zdena Studenková) a Daniela (Martin Stropnický). Ich manželstvo je dlhodobo nefunkčné, Daniel totiž rád vyhľadáva spoločnosť mladých dievčat a situáciu komplikujú aj jeho neriešené vážne zdravotné problémy. Do deja však vstupuje aj množstvo ďalších postáv, či už z Danielovej práce v reklamnej agentúre, alebo ošetrovateľka Eva a mladá Liana z Macedónska, ktorej sa pár tak trochu ujme.
Neviem vám však povedať, o čom film vlastne je. Dej naberá spád po zavraždení modelky Marty (Tatiana Pauhofová) z kástingu pre reklamu japonského klienta (preto tá sakura), z ktorej podozrievajú práve Daniela, keďže s ňou strávil pár hodín v hoteli. Sám si však pre chorobu nepamätá, čo sa v ten večer stalo. Ak by som mal popísať film jedným slovom, tak je to chaos. Pre veľký počet postáv a dejových línií, či nie práve šťastný strih a prácu s kamerou je v tom celom veľmi náročné orientovať sa.
Tvorcovia ako by sa pokúsili do scenára napchať všetky trendy a cool veci, teda tie, ktoré podľa nich také sú. Toto je inak veľký problém slovenskej tvorby posledných rokov. V Ženách môjho muža to však zašlo ešte o niečo ďalej. Je to zároveň teda aj veľmi dobrý príklad toho, čomu by sa mohli naši filmári vyhýbať, či to aspoň dvakrát zvážiť. Máme tu reklamnú agentúru, televíziu, japonských biznismenov, utečenku z chudobej východoeurópskej krajiny a promiskuitu manžela. To sú všetko motívy, s ktorými sa režisér Ivan Vojnár hrá. Do toho sa ešte pridáva zvláštna česko-slovenská dvojica detektívov a na dôvažok to, ako k vražde naozaj došlo, ani nie je poriadne vysvetlené.
Aby toho nebolo málo, Ženy môjho muža sú aj veľký mix jazykov. Okrem dominujúcich slovenčiny a češtiny tu odznie aj japončina, macedónčina a trochu maďarčiny. Ešte horšie sú na tom lokácie. Nakrúcalo sa v Bratislave a v Prahe a v podstate po celý film nie je jasné, kde sa dej vlastne odohráva. Asi bol zámer vytvoriť akúsi indiferentnú stredoeurópsku metropolu. To sa v podstate podarilo, ale pre diváka je to opäť len mätúce.
Slovo chaos je tak v podstate trefným, ale zároveň slabým opisom filmu. Je to totiž dovedené do extrémnej polohy. Z filmu si neodnesiete nič, nie je jasné ani to, o čo vlastne malo ísť. Asi o sondu do našej dnešnej, podľa autorov, zhýralej a amorálnej spoločnosti. V etike zlyhajú v podstate všetky postavy. To ich spája. Z tohto marazmu vytŕčajú len herecké výkony. Obsadení boli prevažne skúsení herci a vďaka nim sa dá snímka pozerať a aj dopozerať.
Záverečné hodnotenie je veľmi prísne. Väčšina filmov, ktoré by som ohodnotil rovnako by bola väčšia katastrofa ako tento, ale nedal mi tentoraz Ivan Vojnár šancu prirátať mu za niečo plusové body. Problémom tejto drámy sú hlavne rozbitý scenár Slaveny Liptákovej (Zostane to medzi nami, Malé oslavy), nejasný zámer i časté hluché miesta, či absolútna neústretovosť voči divákom.
