Ženy pro měny

Celovečerný dokumentárny film Eriky Hníkovej Ženy pro měny je zároveň aj jej absolventským filmom. Ako študentka dokumentárnej tvorby sa už podobnou tematikou zaoberala vo svojom krátkometrážnom pokuse Čtyři kroky dvojpůlka, nahliadnutí do života malomestského dievčaťa, naivne túžiaceho po kariére modelky a dlhovlasom Fanovi. Vo filme Ženy pro měny túto problematiku doplňuje o pohľady štyroch rôznych žien. Ich výpovede majú jeden spoločný motív: reflektujú kult ideálneho ženského tela.

Portréty štyroch žien v zlomových aj každodenných situáciách dopĺňajú výpovede Dary Rolinc, Anarchofeministickej skupiny (čo to vlastne je, sa dočítate na tejto stránke), šéfredaktorky časopisu Cosmopolitan a ďalších. Štyri hlavné protagonistky sú ženami v širokom vekovom intervale. Zuzana má pätnásť rokov a zúčastňuje sa modelingového castingu, ktorý ju dovedie až na tretie miesto prestížnej súťaže. Karolína je študentkou a vášnivou čitateľkou ženských časopisov, sledujúcou módne trendy a kozmetické novinky. Eva je robotníčkou a rozhodne sa pre plastickú operáciu pŕs. Magda zase utratila nevyčísliteľné sumy na rôzne prípravky upravujúce hmotnosť. Sú to obyčajné ženy, podobné tým, ktoré sami dobre poznáme, prípadne sme jednými z nich. Extrémy, v ktorých sa nachádzajú, sú nedobrovoľné a spôsobené podprahovými účinkami reklám. Túto magickú (a značne zjednodušenú) formulku sme nakoniec ochotní prijať vďaka sile výpovedí a momentov, ktoré Hníková vo svojom dokumente zachytila.

Film vyvoláva silné divácke reakcie, paradoxne nie vďaka explicitným naturalistickým záberom plastickej operácie, ktoré sú možno predsa trochu prehnane prvoplánové a osobne mi vo filme prekážajú. Divákom nakoniec pohnú viac celkom praobyčajné slová. Zamrazí nás, keď pracovníčka modelingovej agentúry odporučí Zuzane, aby do semifinále „nejak upravila svoje miery“, vlastným ušiam prestaneme veriť, keď Eva chladne vyhlási: „Se vším se dá něco dělat. Dá se ďelat s tloušťkou, dá se ďelat s tím, jestli budu mít pěkný zadek, nohy. Toho všeho můžu docílit sportem. Ale když mi povadnou prsa, s tím se nedá holt nic dělat. To holt člověk na tu plastiku jít musí.“

Oproti ženám, o ktorých je reč, stoja ženy, ktoré reč vedú. Redaktorka Cosmopolitanu zdôrazňuje odľudštený princíp profesionality, Dara Rolinc hovorí o svojej zodpovednosti voči ženám, ovplyvneným celebritami a anarchofeministky neveriaco krútia hlavou. Hníková sa nevyhla subjektivite, čo nemusí byť vždy chybou, a medzi riadkami necháva svoje stanovisko. Čo Ženám chýba, je naznačenie akéhokoľvek možného riešenia vzniknutej situácie. Film opisuje, zobrazuje, hodnotí, no neposúva nás k riešeniu, no možno naše nároky na neho sú príliš vysoké. Pôvodný zámer, nahliadnuť do zákulisia biznisu, ťažiaceho z budovania kultu idealizovaného tela, nakoniec padol, čo je jeho ďalšou chybičkou. Nápad zdôrazniť spätosť problematiky s jej ekonomickým pozadím už pripomínajú len krátke štatistické vsuvky s reklamami v pozadí a opakujúci sa motív cenoviek.

Ženy pro měny sa dočkali aj vydania na DVD, ktoré okrem filmu obsahuje aj zaujímavé bonusy. Okrem spomínaného filmu Čtyři kroky dvojpůlka tu nájdeme aj krátke výpovede štyroch protagonistiek nakrútené rok po samotnom filme Ženy pro měny. Film vďaka nim získava nový kontext. Tento dokument sa zrejme narodil do priaznivej doby a je odsúdený na relatívny úspech. Na rozdiel od Českého sna, porovnanie s ktorým je z viacerých dôvodov logické, sa však zrejme fenomenálnosťou nevyrovná problematike, ktorú spracúva. V každom prípade je ale hodnotným dielom.

---