Život je zázrak

Emir Kusturica. Juhoslovanský režisér, ktorý sa stal pojmom v európskom filme a vlastne aj takým malým kultom. Režisér, ktorý má také meno, že na každý svoj nový film nájde takmer bez problémov peniaze, aj keď jeho filmy nie sú veľké americké blokbastre. Režisér, ktorý potom, čo natočil obsiahlu historickú fresku Underground, sa rozhodol už viac netočiť filmy, pretože ho jeho domáce, srbské publikum odsúdilo. Režisér, ktorý sa ale následne po troch rokoch vrátil, aby natočil niečo úplne iné ako Underground, a to živelnú komédiu o Cigánoch Čierna mačka, biely kocúr, pre ktorú sa ustálilo presné pomenovanie – divoká balkánska jazda. A režisér, ktorý teraz (teraz myslím k nám na Slovensku, pretože film mal premiéru na minuloročnom festivale v Cannes) do kín prináša svoj nový počin s názvom Život je čudo.

Dej filmu sa odohráva v horskej oblasti Bosny, na hraniciach so Srbskom v roku 1992. Celá oblasť žije stavbou novej železničnej trate, ktorá by mala sprístupniť tento kus Bosny návštevníkom. Belehradský inžinier Luka stavia túto železnicu a spolu s ním sa tu presťahovala jeho žena Jadranka, ktorá pôsobila v Belehrade ako operná speváčka a syn Miloš, nádejný futbalista. Život celej rodiny, oblasti a vlastne celej krajiny zmení vojna medzi etnikami v celej Juhoslávii.

Film sa dá krásne rozdeliť na jednotlivé časti. V prvej časti nám Kusturica svojím typickým rozprávačským talentom predstavuje oblasť a jednotlivé miestne postavy. Táto časť je plná bujarých scén tak typických pre Čiernu mačku a bieleho kocúra. Z prvotnej zmesi postáv sa pomaly dostávame za zvuku tónov výborného soundtracku k hlavnej postave filmu, Lukovi a jeho rodine. Spoznávame strasti aj radosti, ktoré trápia prišelcov z veľkého mesta na vidiek. Mladý Miloš robí všetko pre svoj cieľ stať sa hráčom Partizanu Belehradu. Sen sa mu splní, keď ho skaut Partizanu uvidí na miestnom futbalovom zápase, ktorý sa ale premení v násilnosti medzi miestnym etnikami (tento zápas krásne symbolicky ukazuje, čo sa bude diať ďalej).

Po zápase sa film mení z divokosti „mačky“ na občasnú bezútešnosť „undegroundu“, pretože sa začne vojna, Jadranka utečie s milencom a Miloš ide do vojny. Odvtedy sa začne rozvíjať milostný pomer medzi Lukom a Sabahou, ktorá je moslimka, takže sa musí skrývať. Milostná zápletka je podobná starým známym príbehom (napríklad Romeo a Júlia alebo hociktorá telenovela), ale je podaná takým spôsobom, že táto zápletka neskĺzla k lacnému klišé. V tomto príbehu vidno aj Kusturicov postoj k juhoslovanskej občianskej vojne, keď už v Undegrounde nostalgicky spomínal na krásne časy spoločnej multietnickej krajiny (práve za toto ho po premiére Srbi odsudzovali).

Ako vidno, príbeh je postavený na obyčajných zápletkách. Až to vyzerá, že aj film bude obyčajný. Ale každý, čo aspoň trochu pozná predchádzajúce Kusturicove filmy, vie, že to tak nebude. Kusturicov štýl rozprávania je plný fantastických a nádherne vizuálnych scén plných postáv, ktoré sa niekedy zdajú až šialené. Nie nadarmo volajú Kusturicu ako nového Felliniho a režisér sa k odkazu tohto velikána aj hlási (takisto sa hlási k československej kinematografii, keďže vysokú školu študoval v Prahe). Kusturica si navyše vždy dôkladne vyberá hercov pre úlohy v každom svojom filme a tak aj herecké výkony sú na vysokej úrovni. Dôležitú úlohu vo vytváraní obrazového vnemu posledných Kusturicových filmov tvoria všadeprítomné zvieratá, ktoré mnohokrát dotvárajú aj časť príbehu. Tu je scén so zvieratami až-až, napríklad viackrát sa stretneme s oslicou, ktorá chce spáchať samovraždu pre nenaplnenú lásku. Takisto sa dočkáme aj podobnej scény, akou bola v Čiernej mačke, bielom kocúrovi scéna s Pitbullom. Tu je to naozaj zaujímavý spôsob, ako šňupať kokaín.

Čo by ale boli Kusturicove filme bez smršti balkánskej hudby? Tentoraz ale nenechal hudbu vytvoriť Goranom Bregovičom, ktorý s ním spolupracoval na predchádzajúcich filmoch (napísal napríklad geniálnu skladbu Kalashnikov z filmu Underground). Hudbu nahral so svojou kapelou No Smoking Orchestra (v ktorej hrá na gitaru) a na rozdiel od predchádzajúcich soundtrackov nesiaha až tak veľmi k ľudovej hudbe, ale stavia skôr na kabaretnosti (na čom občas stavia aj celý film).

Nový film jedného z mojich obľúbených režisérov má úplne uchvátil na 155 minút, aj napriek občas trošičku slabšiemu scenáru, ktorý bol ale úplne zakrytý geniálnym vizuálnym spracovaním spolu s vynikajúcim soundtrackom. Na tých 155 minút som sa ocitol v úplne odlišnom svete, na ktorý sa hodí pomenovanie skôr z literatúry, a to magický realizmus. Tento film asi nie je pre každého, ale kto pozná predchádzajúce Kusturicove filmy, alebo kto chce zažiť nespútanosť Juhoslovanov na filmovom plátne, si určite tento film s radosťou pozrie.

---