Ivana Laučíková (nar. 1977) je slovenskou režísérkou animovaných filmov, producentkou, pedagogičkou na FTF VŠMU a šéfredaktorkou odborného časopisu o animovanom filme Homo Felix. V júni 2011 mal premiéru film Posledný autobus, ktorý režírovala spolu s Martinom Snopekom. Film v súčasnosti s veľkým úspechom obieha medzinárodné festivaly: získal hlavnú cenu na festivale Animateka v slovinskej Ľubľane a z francúzskeho Clermont-Ferrand si odniesol cenu poroty mladých. Úplne čerstvou správou je víťazstvo na festivale krátkych filmov v Tampere. Toto ocenenie znamená aj zaradenie Posledného autobusu do širšieho zoznamu adeptov na Oscara za krátky film.
Grand Prix na festivale v Tampere je už druhé ocenenie pre Posledný autobus z najdôležitejších festivalov krátkych filmov vo svete. Aké sú Tvoje dojmy?
Ivana Laučíková: Som spolu s celým tímom šťastná. Posledný autobus sa robil v ťažkých podmienkach, výrobu do posledného momentu sprevádzali problémy a nedôvera okolia. Ocenenia z veľkých festivalov sú pre nás dôkazom, že sme verili správnej veci a sú veľkým zadosťučinením.
Môžeš nám povedať viac o problémoch, ktoré vás počas výroby filmu zastihli? Koľko rokov ste na ňom pracovali?
Drvivá väčšina problémov súvisí so zvolenou technikou nakrúcania. Martin Snopek prišiel s námetom na film, v ktorom mali účinkovať živí ľudia vo zvieracích maskách a mali sa snímať ako animačné bábky technikou pixilácie, frame by frame. Vzhľadom na to, že išlo o exteriérovú výrobu v surovom počasí a na pľaci malo účinkovať miestami až 12 hercov naraz, ukázalo sa to ako nemožné. Pristúpili sme preto k istému kompromisu, pohyb sme síce snímali na fotoaparát, ale sériovo, rýchlosťou 3 framy za sekundu. Herci hrali výrazne spomalene, ale nezastavovali po každom cvaknutí. Problémy súviseli s obrovským diskomfortom počas nakrúcania, ale aj s tým, že v inštitúciách, ktoré nás finančne podporovali, tomuto spôsobu práce nikto neveril. Uprostred výroby nás dokonca obvinili z toho, že nakrúcame home-video. Výroba sa natiahla na takmer 5 rokov.
Časť problémov zrejme súvisela aj s tým, že ste pri nakrúcaní používali skutočný tridsaťročný autobus.
Áno. Najťažšie bolo zohnať ho, tento v socializme bežný typ je dnes už raritou. Druhým problémom bol jeho strašný technický stav. Točili sme v zime, v mraze a dennodenne nám na autobuse niečo ruplo.
V čom vidíš najvýznamnejšiu príčinu naťahovania výroby?
V zahraničí funguje zväčša taký model finančnej podpory kinematografie, v rámci ktorého sa podporuje najskôr development diel a potom výroba (komplet celá až po postprodukciu). Pokiaľ sa inštitúcia rozhodne film podporiť, vyčlení prostriedky až vtedy, keď je vrátane ich vkladu pokrytý komplet celý rozpočet. To znamená, že keď podporu raz dostanem, mám istotu, že film dovediem do konca. U nás fungujeme na čiastkových podporách – najskôr žiadame na vývoj, potom prípravu nakrúcania, nakrúcanie, postprodukciu. Rozpočet na celý film totiž nie je možné naraz pokryť. Každá nová fáza znamená novú žiadosť, kompletnú administratívu a vyúčtovanie. A to znamená strašné zdržania. Pokiaľ jeden rok vypadne (ako nám 2008), celý projekt rok stojí bez pohnutia.
Nemal takéto problémy, aspoň čiastočne, riešiť Audiovizuálny fond? Zaznamenali ste vy ako tvorcovia zlepšenie od roku 2010?
Audiovizuálny fond sa tieto otázky snaží riešiť a v porovnaní s predošlým fungovaním AudioVízie na MKSR je tu znateľný posun k lepšiemu. Napríklad systém podpory je členený presne týmto spôsobom. Rozhodujúci je však objem peňazí, s ktorým môže operovať. Ten jednoducho nestačí na to, aby pokryl výrobu filmu naraz. Loptička je možno aj na strane producentov, aby spolu s AVF hľadali kompromisné riešenia.
Existujú pre slovenských tvorcov krátkych, či animovaných filmov aj iné reálne zdroje financovania?
Existuje podpora pre tvorbu scenárov, ktorú zabezpečuje Literárny fond. V porovnaní s reálnymi nákladmi na realizáciu je to zanedbateľné percento, ale na začiatku to pomôže. Iný štandardný a stabilný podporovateľ pre krátke animované filmy tu nie je. Slovenská televízia po rokoch opäť oživuje podporu seriálovej tvorby, ale samostatné krátke filmy nie.
Mohli by úspechy Posledného autobusu i ďalších krátkych filmov otvoriť cestu k podpore zahraničných televízií a ku koprodukciám?
Prvý krátky film z našej produkcie bol Štyri režisérky Ivany Šebestovej. Získala zaň niekoľko cien a podarilo sa nám ho tiež predať do zahraničných televízií a aj kín, z čoho prišli nejaké peniaze. Pomohlo nám to pri rozbiehaní jej nového filmu. Po úspechu Štyroch sa prihlásil jeden francúzsky koproducent, že by chcel vstúpiť do koprodukcie Ivaninho pripravovaného filmu a aj sme to skúsili. Žiaľ, nepodarilo sa mu získať francúzsku podporu a išlo to do stratena. Každopádne, ak máme začať spolupracovať so zahraničím, musia o nás vedieť a musia našej práci uveriť. V tom nám festivalové úspechy robia výbornú službu.
Je tu ešte jeden zaujímavý moment. O úspešné krátke filmy prejavujú záujem zahraniční sales agenti, ktorí dielo dokážu výborne umiestniť na trhu s krátkym filmom (artové televízie, DVD distribúcia, platené festivaly a pod.). Posledný autobus sa nám podarilo takto zazmluvniť. Vďaka tomu môžeme dosiahnuť vyššiu finančnú návratnosť, ktorá nám pri štartovaní nových filmov pomôže.
Otvárajú sa tak dvere do zahraničnej distribúcie. Ako však situáciu vidíš na Slovensku? Kde môžu Posledný autobus vidieť diváci? Počíta sa s televíznym vysielaním?
Aktuálne pripravujeme kinodistribúciu v podobe predfilmu. Takáto možnosť je v Európe zriedkavá a ja som rada, že na Slovensku to ešte Asociácia slovenských filmových klubov robí. Distribúcia štartuje už čoskoro na Febiofeste, film bude uvedený pred Kaurismäkiho filmom Le Havre. Televízne vysielanie zatiaľ neplánujeme, nevieme o tom, že by na Slovensku niektorá z televízií (vrátane STV) programovala krátku metráž.
Mohla by si v krátkosti predstaviť samotný film Posledný autobus?
V promo materiáloch sa píše, že je to krátky film o egoizme a strachu. O hraničnej situácii, v ktorej hrdinovia prejavujú svoj pravý charakter. To všetko je pravda. Pre mňa osobne je Posledný autobus trýznivou otázkou, ako sa má človek zachovať, keď je vystavený ohrozeniu vlastného života. Ak sme túto situáciu neprežili, nemáme právo súdiť, máme však povinnosť zamýšľať sa nad tým, zvažovať morálnosť rozhodnutí. Hlavná postava vlka vo filme je veľmi rozporuplná – je to dravec a zároveň štvanec, obeť. Je agresívny, a zároveň ľudský. Je zbabelý, a zároveň principiálny. Ale presne taký je život. Trýznivosť, ktorú jeho situácia ukrýva, nie je v jeho osude, jeho príbehu, jeho reakciách. Je v tom, kto túto zúfalú situáciu, toto hraničné ohrozenie života spôsobil a prečo. Myslím, že je nevyhnutné, aby sme sa v umení k týmto témam vracali a nanovo ich otvárali. Náš film vykazuje znaky povojnovej doby a možno v ňom nájsť odkazy na prenasledovanie Židov, rovnako však platí pre akúkoľvek dobu a nerovnú, neslobodnú spoločnosť.
Ide teda o film so závažnou témou. Pre akú vekovú kategóriu ste ho vytvárali?
Nemali sme stanovenú vekovú hranicu. Vznikal ako film pre dospelých. Skvelé je, že na Autobus veľmi silno reagujú mladí ľudia. Martin Snopek bol v Topoľčanoch na Nástupišti 1-12 na projekciách pre stredné školy a vravel mi, že po celý čas mal zimomriavky, tie decká to veľmi silno vzalo, zanietene diskutovali, analyzovali. V Clermont-Ferrand sme dostali cenu od poroty mladých, ktorí prezentovali veľmi silné pohnutie. Toto je pre mňa skutočne dôležité. Ten odkaz sa dá čítať, prehovára k ľuďom, otvára v nich otázky. Pre to by sme mali robiť filmy.
Ako sa tvorilo a režírovalo v tandeme?
Martin začal film režírovať sám, ja som v tíme pôsobila ako producentka a vedúca výroby. Na nakrúcaní som začala robiť Maťovi asistentku réžie a naše pozície sa čoskoro vyrovnali, postprodukciu sme už viedli spoločne. Pri takom náročnom projekte bolo dobré, že sme na to boli dvaja.
Zaujímavé. Režiséri si obvykle neradi púšťajú do roboty iných ľudí.
Realita nás vždy prekvapí.
Idete s filmom aj na ďalšie medzinárodné festivaly a prehliadky?
Áno, najbližšie nás čaká obrovský animačný festival v Stuttgarte. Vybrali nás do hlavnej súťaže a zároveň nominovali na cenu Meckatzer Lena-Weiss Prize, ktorú udeľujú filmom rozprávajúcim o otázkach ľudskosti. Potom Regensburg, český AniFest, nesúťažná sekcia animačného festivalu v Záhrebe. A čakáme na rozhodnutia ďalších.
Mohla by vás účasť v širších nomináciách na Oscara posunúť aj na zámorské festivaly?
Myslím, že áno. Problém so zámorskými festivalmi je v tom, že zvyčajne nemajú žiadnu podporu z podporných programov, a preto prihlasovanie na ne býva spoplatnené. To sme si doteraz nemohli dovoliť. Po festivale v Clermont-Ferrand sme dostali nejaké ponuky z Kanady, ktoré nám „odpúšťali“ entry fee. Myslím, že po Tampere začneme aktívnejšie vyhľadávať aj tie platené.
Je možné žiadať o preplatenie takýchto nákladov Audiovizuálny fond?
Je možné požiadať Audiovizuálny fond o príspevok na tieto náklady vopred. Skúsenosti (nie moje vlastné) sú ale všelijaké. Komisie akoby nedokázali doceniť význam krátkych filmov a tieto náklady sa marginalizujú. Požadujú zväčša aj istý dôkaz, že film reálne má šancu na festivalový život. To znamená, že najskôr musíš nejaké festivaly absolvovať, až potom ti uveria, že film takéto náklady môže mať. Do nákladov počítam jednak vstupné poplatky, ale aj iné náklady: nosiče, poštovné, letenky a pod.
Mal by takýmto spôsobom fond zasahovať do filmovej tvorby? Síce vážnejšie výhrady ohľadom jeho fungovania sa v poslednom období neobjavili, známe sú však prípady ako napr. skúsenosť Zuzany Piussi, ktorej komisia zamietla žiadosť o grant na film Muži revolúcie s tým, že je na takýto film ešte skoro.
To, na čo narážaš, nie je fungovanie fondu, ale spôsob, akým o žiadostiach rozhodujú konkrétne komisie. V tomto smere si musíme uvedomiť najmä to, že naša krajina je malá a množina ľudí, venujúcich sa kinematografii, je výrazne obmedzená. Platí podmienka, že v komisii nemôže sedieť osoba s konfliktom záujmom, čo znamená, že na tak malom trhu, ako je náš, prakticky nedokážeme nájsť pre tieto pozície kvalifikovaných odborníkov. Rozhodovanie komisií často vykazuje známky slabej orientácie v súčasných problémoch alebo zorientovanosti v oblasti vôbec.
Nám napríklad v záverečnej fáze vytkli, že projekt „nie je animovaný“. Bol to tak závažný dôvod, že nám takmer neumožnili film dokončiť. Film prišiel von a tam tento fakt, naopak, berú ako absolútne víťazstvo – konečne prišiel niekto s novým technologickým riešením. Je to animácia? Je to hrané? Manipulovali ste to? Ako? Je to znepokojujúce a má to správny výraz. Bravo! Prosto zorientovaný človek tuší, že to najdôležitejšie, to súčasné, sa deje na hranici, na trecích plochách. Animované dokumenty, digitálny rotoskoping, motion capture, fúzie dokumentu, hraného a animovaného filmu. Takéto uvažovanie je však na Slovensku a konkrétne v tej danej komisii, veľmi vzdialené.
Si momentálne v procese žiadania o niečo?
Momentálne nám beží grant na slovenskú distribúciu Autobusu. Tam sme získali plnú podporu. Rovnako nám beží podpora časopisu Homo Felix. V týchto dňoch sa bude rozhodovať o našej žiadosti na podporu filmu Ivany Šebestovej O sne a snehu vo fáze postprodukcie.
Môžeš nám prezradiť viac o snímke O sne a snehu?
Ivana Šebestová je silná ženská autorka, má rada klasické maliarske techniky oživené plôškovou animačnou technikou a obľubuje rozprávanie podobné hranému filmu. O ľuďoch, o reálnych situáciách, a predsa v niečom magické. Preukázala to vo filme Štyri a pokračuje v tom vo filme O sne a snehu. Jej nový film rozpráva príbeh mladej ženy, ktorá zo silnej túžby po láske prepadne do nebezpečných priepastí ilúzie.
Okrem tohoto filmu, ktorý produkujem, venujem veľa času práci na odbornom časopise o animovanom filme Homo Felix. Veľa mi to dáva.
