Miro Remo pri nakrúcaní filmu Arsy-Versy
Do povedomia sa dostal dokumentárnym filmom Arsy-Versy, ktorý získal dovedna 36 domácich i zahraničných ocenení. Odvtedy však nakrútil viacero ďalších snímok a na niekoľkých pracuje aj teraz. S Mirom Remom sme sa rozprávali najmä o nich a o jeho celkovom prístupe k filmu.
Vyštudoval si dokumentaristiku, no už od filmu Studený spoj kombinuješ postupy hraného filmu s dokumentom. Čím je pre teba toto miešanie prínosné?
Miro Remo: Robím veci tak, aby som bol spokojný, príde mi prirodzené, že to takto miešam. Teda ak sa dá hovoriť o tom, že je to zmiešané. Mne to príde ako film, nie hraný, nie dokumentárny. Príde mi to ako príbeh, nerozlišujem to. Ak by som rozlišoval pre potreby tejto otázky, tak prínosom je viac možností, ako rozprávať príbeh. Nie vždy sa dá všetko zobraziť len odsnímaním skutočnej reality. Tú mám najradšej.
V jednom rozhovore v súvislosti s novým filmom Comeback hovoríš: „Film je v mojom ponímaní úprimnejší ako život. Tam to musí byť čisté.“ To je pomerne osobitý pohľad na vzťah filmovej tvorby a reality.
Hej, vo filme máš čas si uvedomiť všetky veci zas a znova, v živote často podľahneš emóciám. Čas ale vždy ukáže na skutočnú pravdu.
Čiže film je pravdivejší, lebo umožňuje odstup? Chápem to správne?
Film je pravdivejší, resp. vie byť pravdivejší. Nazeranie cezeň prináša odstup a pohľad na realitu, ktorý je inak vďaka emóciám značne skreslený. Súvisí to aj s odstupom, áno. Upresním ešte: čisté znamená vyjasnené, jasné, bez klamstiev. V živote je priestor na chyby väčší, vo filme tento element nemá čo hľadať. Film sa tak môže stať oázou, rajom, kde je všetko čisté :). Aj v tom zjavne zápornom je táto čistota, čo spominam, resp. mám pocit, že ju kdesi vo vnútri človeka hľadám. V reále by som mu možno šancu nedal, ale vo filme áno. V tom je film ďalej, búra vo mne bariéru. Je úprimnejší a čistejší.
Ono to môže byť „kontroverzné“ v tom, že ak je pre teba dôležitý príbeh na vypovedanie celej pravdy o niečom či o niekom, iní za tým môžu vidieť fabuláciu, vo význame výmyslu.
Nevadí mi vôbec, že to takto vidia, ale o tomto pocite viem. Ale tým sa už nezaoberám, nepríde mi vhodné to riešiť, tak to beriem. Rozdiel medzi žánrami je mi ukradnutý, kľúčové je presvedčenie, že sa to podarilo, že som spokojný s tým, ako film vyzerá, čo vraví, čo z toho lezie. Bez vnútorného pocitu satisfakcie sa film dokončuje len veľmi ťažko.
Mal som v tejto súvislosti pripravenú otázku, ale neviem, či teraz nevyznie podivne. Máš nejaký vzťah k rozprávkam alebo k mýtickým príbehom?
Nemám. Ale rozprávky mám radšej ako mýtické príbehy, tie som nikdy rád ani nemal, nevidel som ani Pána prsteňov, ani Harryho. Radšej som mal Sám doma a Nekonečný príbeh – ale tu už troška mýtu je. Mýtické je u mňa nahradené sci-fi filmami, PC hrami.
RPG?
Stratégie, Dune2, KKnD, nemal som rád Warcraft. Ale Diablo 1 som hral, 2 už nie :). Mne chýba realita, vedecký pokrok. Neverím v mágiu a čary.
Takže máš vyslovene racionálny svetonázor a dávaš ho aj do toho, čo robíš.
Verím, že existuje niečo nad rámec toho, čo vnímame, ale som racionálny a áno, to sa musí odzrkadľovať.
Z toho, čo si doteraz spravil, najväčší úspech a ohlas mal Arsy-Versy. Nechcem ho nejak veľmi rozoberať, asi toho už bolo dosť. Napadlo mi, že festivalové poroty zvyknú k oceneniu pripojiť stručné zdôvodnenie. Podobali sa v niečom tieto hodnotenia, zaznieval v nich podobný motív? Alebo zapamätal si si nejaký zvlášť zaujímavý komentár?
Možno by som vedel nájsť niečo na internete, ale každého asi zaujalo, že zdanlivý blázon ukázal iný pohľad na tento svet. To bolo dosť univerzálne a všetci tomu rozumeli. Ten blázon asi až taký blázon nie je… a možno sme my tí blázni. Myslím, že to mohlo rezonovať.
Hej, aj ja som sa toho rád chytil. Studený spoj, Arsy-Versy, Osmičkári – Ladce vďaka tebe pôsobia ako vizuálne veľmi bohatý a rôznorodý priestor. Najnovší film bude z ilavskej väznice. Si zaťažený na „rodný kraj“?
Som zaťažený, veľmi. Sú to ľudia, s ktorými som rástol, ktorých poznám, netápam, nehľadám, idem po téme, ktorou je život. Netreba mi fabulovať, aj keď to možno vyzerá, že je to vymyslené, len sa to deje. Keď človek pozná, vie lepšie vybrať. Navyše mám pocit, že som stále súčasťou toho istého, toho istého pocitu z detstva, ktorý pokračuje. Prežil som neuveriteľne pestré detstvo aj pomerne šialenú pubertu. V Ladcoch to tak už asi chodi :). Je stále z čoho čerpať. Čím ďalej, tým viac nadobúdam chuť nakrútiť film o mojej generácii.
Čiže sa stále cítiš ako súčasť toho spoločenstva?
Áno. Asi zo mňa bude večný hrdý dedinčan, Ladčan. Aj keď bývam v Bratislave.
Myslím, že viem, o čom hovoríš. Ja som z dediny z východu, osem rokov bývam v Trnave, ale doma sa cítim stále najmä tam, aj keď s ľuďmi je to ťažšie, lebo kto má ruky-nohy zdravé, uteká preč za robotou.
Ladce sú špecifické v tom, že veľká väčšina ľudí tam ostala, dá sa tam zarobiť. Na Považí je lepšie ako na východe. Takže sa dá postretať aj mimo Všechsvätých a Vianoc. A paradoxne dorastajú ďalšie generácie, ktoré som kedysi vnímal len okrajovo. Dorástli a bavia sa s nami. Stredoškoláci ostali, vysokoškoláci tak pol na pol. Sme veľká grupa a v grupe sa už dá nakrúcať. Ladčania ma prekvapujú otvorenosťou, sme na jednej koľaji, veríme si navzájom. To je vynikajúci predpoklad pre film. Len aby to pochopil aj Audiovizuálny fond.
Časť nakrúteného materiálu vo filme Tibor Huszár – Návrat späť je z digitálneho foťáku, čo mal Huszár zavesený na krku. Nemal s týmto nápadom problém? On sa veľmi s digitálom neľúbi.
Nemal, presvedčil som ho, že je to pre film, pre dobro veci. Bol nadšený, keď som mu to predstavil. Tibor nevedel, kto sme… Až potom mu niekto povedal, že sme nakrútili Arsy-Versy a získali ceny, až po všetkom :). Bol rád aj za film, poďakoval mi a ja jemu, že sa dalo ísť tam, kam som ísť chcel. Neuhýbal, to sa cení.
Myslím, že iba raz vstupuješ do priebehu otázkou, ktorá zaznie aj vo filme. Je to o Huszárových politických stykoch v 90. rokoch a o privatizácii. To je silná téma, Huszár tam hovorí, že mu to rozvrátilo zdravie a rodinu. Ďalej si ísť nechcel?
Šiel som ďalej, ale v rámci krátenia na 26-minútovú verziu pre TV sme to dali preč. Mienime spraviť aj dlhší film, ale zháňame zdroje. Je to výborná téma, Tibor o nej nemá problém hovoriť, možno je z tej generácie známych ľudí sám takto otvorený. Prekvapilo ma, že neuhýbal. Bol na sklonku života a smrti, to človeka vie prebudiť. Aspoň tak si to vysvetľujem, ale to je moja interpretácia.
Ďalšia kontroverzia, čo som našiel – film o Pohode. Príde mi ako pomerne neškodná mozaika tamojšieho diania, napriek tomu ho na festivale nepremietli a vraj ho zakázali premietať aj inde. Je to pravda? Ak hej, čo je za tým?
Tak to príde aj mne. Mišo Kaščák mal problém, že je to sčasti aj o ňom. Ja som mal problém, že je to ešte málo o ňom. Nič iné za tým asi nebude, ale rozhodol sa tak, ako sa rozhodol. Nezakazuje mi to premietať, ale ako oficiálny film to odmietol. Mám ten film rád, je pozitívny. Mišovi nie celkom rozumiem, ale beriem to na vedomie, nehnevám sa. Len by som chcel, aby ten film mal diváka. Nie je nič horšie pre tvorcu ako film, ktorý nemožno oficiálne premietať.
Niečo cez 700 prehratí na Vimeu asi nie je dostatočná satisfakcia.
Zavesil som to tam, ale reklamu tomu nerobím. Kto chce, ten si to nájde.
Skôr si písal, že čosi dostrihávaš akurát. O čo ide?
Začal som krútiť v Ladcoch o generácii tridsiatnikov, teda o mojej generácii, spolu s rodákom, Marekom Kučerom. Onedlho pôjde von klip, čo sme nakrútili jednej tunajšej kapele. Nakrúcali sme na streche jednej z bytoviek. Mienim celý rok navštevovať obec. Po roku uvidím. Víkendy trávim na dedine.
Ako sú na tom ďalšie veci? O Comebacku som čítal, že dokončenie je plánované na jeseň 2012.
Comeback sa naťahuje už dlhšie. Pôjde von, keď budeme spolu so strihačom Marekom Kráľovským a dramaturgom Jurom Šlaukom spokojní. Nechcem už hovoriť, kedy to bude. Cítim sa pri tom blbo. V súčasnosti ešte točíme. Nemá zmysel dať von vec len preto, že už je čas. Musí byť presvedčenie, že je to maximum, čo sme dokázali pre daný film urobiť. Záleží mi na ňom, je to kus môjho filmového života.
Ak točíte, znamená to, že story sa ešte vyvíja?
Áno. Vo svojich filmoch nechávam príbeh otvorený, čakám, že život mi ukáže cestu. Niekedy sa tak človek pekne vytrápi, ale čas väčšinou pomôže.
Mám povedomie o ďalších dvoch rozrobených projektoch, Báječní muži v uletených snoch, o amatérskych filmároch za komunizmu a dokument o Swan Bride.
Ani jeden projekt AVF nepodporil, takže stoja. Oba mám veľmi rád, ale bez peňazí sa veľa vecí robiť nedá. V Ladcoch točím z vlastných zdrojov a detto robím film o bratoch Jobusovcoch na Vrbovských vetroch. Chalani zo Swan Bride boli označení za nihilistov, nihilistov fond nepodporil. Škoda, mne sa ich pohľad na život zdá byť veľmi aktuálny.
Preboha živého, veď minimálne Báječní muži sú skvelý námet a priam ukážkový projekt toho, čo AVF musí podporovať.
Uvidíme, ešte to s tým projektom skúsim.
V tvojich filmoch sa viaceré mená opakujú: na kamere Jaro Vaľko, Ivo Miko, Mário Ondriš, zvukár Lukáš Kasprzyk, strihač Marek Kráľovský, Barbara Hessová v produkcii – zámerne si formuješ stálu „tvorivú skupinu“?
Áno, rád robím s ľuďmi, ktorým môžem dôverovať. Už si nemusíme veľa vecí hovoriť. Trvalo mi celé štúdium, kým som prišiel na to, s kým pracovať. Sú to ľudia, na ktorých sa dá spoľahnúť, ktorí potiahnu, aj keď režisér práve nevie, kam z konopí.
Poznámka redakcie:
Rozhovor s Mirom Remom vznikol ešte koncom roka 2012 ako súčasť nášho projektu Slovak Short Cinema, ktorého cieľom je podporiť prezentáciu slovenského krátkeho filmu v zahraničí.
Od toho času dokončil spomínaný film o Ladcoch pod názvom Beverly Hills 01863 a pre RTVS nakrútil v rámci cyklu Slovenské kino dokument Strach a napätie. Do sveta „vypustil“ aj dva videoklipy.
