S tvorbou Petra Kováčika sme sa prvýkrát zoznámili, keď na festivale Early Melons vyhral s filmom Druhý život hlavnú cenu. Spracoval v ňom príbeh mentálne hendikepovaného mladíka, ktorý uteká pred svojim neľahkým životom do online hry Second Life. Ešte predtým nakrútil snímku Obraz do Ameriky o maliarovi, ktorý počas minulého režimu dostal šancu rozbehnúť kariéru za veľkou mlákou, ale pre problémy doma nemohol svoje šťastie skúsiť naplno. Rozprávali sme sa s ním práve o týchto dvoch filmoch, ale aj o jeho novej pripravovanej snímke o Dežovi a Jakubovi Ursínyovcoch.
Oba Tvoje krátke filmy majú niečo spoločné. Hovoria o ľuďoch, ktorí sú vo svojom živote istým spôsobom znevýhodnení, ale aj napriek tomu sa snažia naplniť svoj potenciál. Je to náhoda, alebo Ťa práve takéto ľudské osudy zaujímajú?
Peter Kováčik: Náhoda to nie je. Neviem, či ma práve takíto ľudia priťahujú alebo čo v tom je. Istým spôsobom je to taký ponor do psychológie človeka. Snažím sa nerobiť veci, ktoré sú fascinované nejakým prostredím alebo divným človekom. Chcem v tom nájsť viac. A preto sa snažím preniknúť do človeka. A svojím spôsobom je to práve moment katarzie, keď takýto človek ukáže, že je v ňom viac. Je to aj istý druh terapie. Snažím sa pomáhať filmom:).
Akú motiváciu majú jednotliví hrdinovia podujať sa na takéto niečo? Maliar vo Tvojom prvom filme, Obraz do Ameriky, dokonca hovorí, že mu to nie je príjemné, ale musí to urobiť.
Maliar je kapitola sama o sebe. To bol veľmi ťažký oriešok. Ale keď sme sa mu už dostali na kobylku, vymysleli sme, že to, za čo niekedy zinkasoval peniaze, aspoň symbolicky naplníme. Mal maľovať obrazy pre jednu galériu. Nič sa však neuskutočnilo a tento obraz bol symbolicky urobený za všetky tie, ktoré nemohli vzniknúť. Takže tam bola hlavne jeho osobná motivácia splatiť dlh. A film sa nakoniec do Ameriky dostal. Premietali ho na Big Sky Documentary Film Festival v Montane. A spolu s filmom sa symbolicky do Ameriky dostal aj obraz. Toto sme v pláne nemali, ale cestu si tam nejako našiel. Takže sme splnili to, o čom sme vo filme hovorili.
Čo sa týka hrdinu z Druhého života, myslím, že pre neho sme boli dotyk s reálnymi ľuďmi. Aj napriek tomu, že žije reálny život, nemá to ľahké. A my sme tam na pár dní boli jediní, kto sa o neho zaujímal.
Ako vašu prítomnosť a aj to, že o ňom nakrúcate film, vnímala jeho rodina?
Zavolali na nás políciu. To bolo naozaj veselé. Prvý deň sme nakrúcali výpovede u neho doma. Dohodli sme sa, že pokračovať budeme opäť ráno. Keď sme raňajkovali, skúšal som mu volať. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa ozval. Vraj už nemožeme točiť, lebo otec zavolá na nás policajtov. A potom zrazu volal, aby sme sa ponáhľali, lebo policajti nebudú čakať celý deň. Chvíľu sme si to pred domom s nimi vysvetľovali, a keď nás preverili, jeho otec nás pustil dnu, ale iba mňa a kameramana. A iba na hodinu. Tak sme rýchlo dotočili, čo sme potrebovali a už sme sa k nemu nedostali. Dokonca mu chcel zakázať aj točenie mimo domu. No ušiel a dorobili sme to.
Ľahké to teda nebolo. Vysvetľuje to, prečo sa jeho rodina vo filme v podstate neobjavuje. Nemal z toho doma potom aj ďalšie problémy?
Myslím, že mal. Ale viac ako trest pre neho znamenalo, že sa môže s niekym normálne porozprávať. Popravde si myslím, že aj v divadle ho berú viac ako atrakciu a nie ako kolegu. Teda aspoň ja som mal z toho taký pocit.
Keď sme ešte neskor dotáčali pár situácii, veľmi sa bál, aby nás spolu nevidel jeho otec. V škole mi vyčítali, že som to domáce násilie neukázal a tým by som posilnil jeho túžbu po slobode. Ale tým, že sme otvorene a naozaj úprimne spolu komunikovali, nechcel som mu ublížit viac, ako bolo nevyhnutné.
Vyhľadávaš námety na filmy aktívne alebo je to na báze, čo život prinesie?
Ako kedy a ako čo. Maliara mi priniesol život. Otravoval stále jedného kamaráta a stále sa na niekoho sťažoval. On bol fakt problémový. A tak ho hodil na krk mne. Že nech mi zavolá. No a vznikol z toho film. Druhého hrdinu som si našiel ja. Chcel som urobiť film o úniku z reality do virtuálneho sveta. Tam som ho našiel.
V jeho prípade bol únik z reality viac ako pochopiteľný. Neutekal len do Second Life, ale aj k svojim poviedkam a k divadlu. Je u neho za všetkým snaha byť vnímaný ako normálny človek?
Určite je. Myslím, že po tom naozaj túži. A po skutočných priateľoch.
Od roku 2001 pracuješ v televíziách ako strihač a zrejme až odtiaľ si sa dostal k štúdiu dokumentaristiky na VŠMU. Čo Ťa priviedlo k tejto práci?
Začal som sa práci s videom venovať na výške. Vo vysokoškolskom klube Elam. Bol som vo videokrúžku. No a kamoš robil čosi pre TA3. Vtedy tam hľadali ľudí na rozbeh televízie. Dal im na mňa kontakt a dohodli sme sa. Možno náhoda a možno to tak malo byť:).
Čo v televízii robíš dnes? Dostávaš aj tam priestor režírovať dokumenty?
Teraz strihám už len Súdnu sieň. Režíruje to kamarát a dohodli sme sa, že to s ním budem strihať. V STV robim réžiu – športové prenosy a všetko pre športovú redakciu. Správy, diskusie,… a sem tam aj nejakú reláciu – Senior klub a teraz aj niečo do Famílie. Väčšie projekty nie. No a mám aj svoje projekty, na ktorých pracujem.
Počas tejto jesene by si chcel dokončiť snímku Čo mu iné ostáva o Ursinyovcoch, o Dežovi aj Jakubovi. V akom štádiu výroby sa film nachádza?
Práve počas tohto rozhovoru skúšam, ako to funguje. Minulý týždeň sme točili nejaké veci a možno už dotočíme len pár detailov. Dúfam, že to dopadne dobre. Je to silný príbeh a nechcem nič nechať na náhodu. Tak si doma skúšam, ako čo a s čím budeme kombinovať. Ušetrím čas strihačovi:). Musíme ešte nahrať hudbu s Kubom. Dežovu časť už máme.
Môžeš trochu priblížiť, o čom film bude, prípadne na čo sa môžeme tešiť?
Film bude založený na korenšpondencii medzi Kubom a Dežom. Posledné dva roky Dežovho života žili v jednej domácnosti a písali si navzájom listy. Nechávali si ich ráno na stole a čakali na odpoveď. Začal to Dežo. No a vznikla z toho zaujímavá komunikácia. Toto tvorí jednu líniu, a keďže Kubo oživil Provisorium (kapela Deža Ursinyho – pozn. red.) a hrajú Dežove piesne, dostali sme aj ďalšiu líniu. Takže je to veľmi osobné a aj univerzálne. Ten odkaz žije ďalej. Kubo mi poslal veľmi peknú vetu, ktorá sa objaví v úvode filmu: „Keď som si tie listy prednedávnom po toľkých rokoch čítal, mal som pocit, akoby bol Dežo pri mne a hovoril mi to priamo do ucha. A zdá sa mi, akoby boli vtedy písané práve pre tento moment.“ Náš film nebude velebiť Deža ako umelca. Bude to film o otcovi, ktorý umiera a chce odovzdať svojmu dospievajúcemu synovi čo najviac. A aj o tom, že pred svojím predurčením neutečieš.
Kedy plánujete premiéru a kde vlastne budú môcť diváci film vidieť?
Chceli by sme urobiť premiéru na nejakom festivale. Ešte sme nikoho neoslovovali. Najskôr to chcem dokončiť, resp. dostať do podoby, keď to budeme môcť ukázať. Aby ľudia vedeli, čo od toho čakať a snáď sa nám podarí dostať to aj do televízie. U nás a dúfam, že aj v Čechách.
Máš aj ďalšie rozpracované projekty?
Mám nejaké námety. Na jednom pracujem s Kubom a druhý je von už dlhšie. Bol som s ním aj na Dragon forum vo Varšave. Je to filmová esej o živote na pozadí rieky Dunaj. Ale u nás na to nik nemá peniaze a zahraniční producenti bez domácej podpory do projektov veľmi nechcú isť. A hlavne toto by bol náročny projekt. No možno sa predsa len niekedy zrealizuje.
A čo nejaký vysnený projekt? Hraný film Ťa neláka?
Nebránim sa tomu. Ale treba dobrý scenár :). Ak niečo hrané, nech to stoji za to. A tu to dnes je o tom, že režiséri si robia scenáre sami, scenáristi si režírujú zas svoje veci. Zatiaľ to v pláne nemám. Uvídim, čo prinesie budúcnosť. Už som sa stretol s témami, ktoré sa nedali urobiť ako dokument.
Aká je podľa Teba situácia filmovej tvorby na Slovensku? Čo nám chýba, aby sa nám viac darilo smerom k divákom, či v zahraničí?
Hlavne viac robiť. Dobrých filmov nevzniká nikde veľa. Ale keď sa vyprodukuje sto filmov a z nich je dobrých desať, je to lepšie ako keď sa vyprodukuje filmov päť a dobrý je jeden. Myslím, že remeslo je tu zvládnuté na vysokej úrovni. Máme dobrých kameramanov, strihačov a aj režiséri majú svoje videnie. Len scenáre sú najslabším momentom vo filme. Niekedy proste neverím tomu, čo tam je. Alebo su veľmi čitateľné. A to nehovorím o nereálnych alebo snových veciach. Najviac chýba slovenskému filmu ľahkosť. Máme samé ťažké témy. Ľudia majú svojich problémov dosť. Treba tie témy odľahčiť. Ja osobne mám rád Kusturicu. Aj o veľmi vážnych témach hovorí s ľahkosťou a zabáva. Netvrdím, že musia všetci robiť filmy ako on, ale taká ľahkosť by sa zišla.
Tvoje filmy to myslím celkom spĺňajú. Aspoň ja som sa na istých momentoch zasmial. Zároveň mám z nich pocit väčšej autenticity, ako pri iných slovenských dokumentoch.
To ma teší:). Snažím sa, aby moje filmy skončili skôr, ako by mohli začať diváka nudiť.
Filmy Petra Kováčika si môžete pozrieť online:
Druhý život
Obraz do Ameriky
