Jan Masaryk sa vracia na verejnosť. Rudolf Biermann, jeden z najvýznamnejších česko-slovenských filmových producentov, stál v posledných dvadsiatich rokoch za množstvom významných a, najmä, nezabudnuteľných filmov. Dnes produkuje príbeh diplomata, ktorý v sebe stále skrýva neodhalené záhady. Nový historický film Masaryk zobrazuje život človeka bojujúceho s osudom, jeho osobné víťazstvá i prehry na pozadí historických udalostí. „Nejde o nalinkovaný opis dejín, ale o netradičný príbeh človeka,“ tvrdí. Dobrý film je podľa neho vecou sebavedomia, nekonvenčnosti a zanietenosti pre vec. Slovenská filmová tvorba zaznamenala v posledných rokoch významný posun vpred a jej perspektíva je aj v žánrových filmoch. Rudolf Biermann je aj dušou významných filmových festivalov – niekoľko rokov viedol ako generálny manažér MFF v Karlových Varoch a dnes sa všetkých dôležitých snaží presvedčiť, že Art Film Fest v Košiciach je kľúčovou kultúrnou udalosťou.
Na Slovensku aj v Česku ste veľmi známym producentom, produkovali ste množstvo úspešných filmov. Ako prebieha produkcia už rozbehnutého projektu?
V prvom rade sa snažím byť prítomný počas celého procesu nakrúcania. Niektoré projekty bývajú hektickejšie a kvôli fixným termínom máme málo času na prípravu. Pri iných máme naopak času viac, a je nám dopriate pripraviť sa na film poctivejšie, čo sa, samozrejme, v konečnom dôsledku prejaví aj na kvalite. Každý film je však špecifický, či už z hľadiska príprav, nakrúcania alebo dokončovania. Je to podobné ako s deťmi, každé jedno je iné a rovnako iný je aj samotný pôrod.
Produkovanie filmov, samozrejme, nie je len o peniazoch. Mal by však producent vedieť film vnímať aj v umeleckej rovine?
Ak to nedokáže, nie je producentom a stáva sa len osobou míňajúcou peniaze. Producent by si mal nájsť tému, dohodnúť sa so svojimi spolupracovníkmi, ako ju čo najlepšie filmovo spracovať a nájsť na ňu tých najlepších ľudí, od hercov až po režiséra. V žiadnom prípade by nemal vzniknúť medzi producentom a režisérom boj, ako sa to mnohokrát stáva. V USA je to takmer nemysliteľné. Vo veľkých hollywoodskych štúdiách tieto dve osoby kooperujú a snažia sa pretlačiť svoju víziu až na filmové plátno. U nás je to bohužiaľ o niečo zložitejšie. Producent má obrovskú zodpovednosť a musí vedieť uspokojiť všetky inštitúcie, ktoré filmu poskytli peniaze. Od zástupcov štátu, cez súkromných investorov, až po televízie.
Pracujete v súčasnosti na nejakom projekte?
Aktuálne dokončujeme pomerne netradičný projekt Masaryk zobrazujúci príbeh Jana Masaryka, syna nášho prvého československého prezidenta. Scenár zobrazuje život človeka na pozadí mimoriadnych historických udalostí. Osobné víťazstvá, prehry a jeho boj s osudom je to, čo ma na tomto projekte najviac zaujalo. Nejde o nejaký nalinkovaný opis dejín.
Kedy budeme môcť tento film uvidieť v kinách?
Termín je stanovený na 10. marca, na výročie jeho záhadnej a dodnes nevyriešenej smrti. Vo filme sa však rieši úplne iné obdobie jeho života.
Produkovali ste viac ako 30 filmov. Máte svoj obľúbený? Taký, ktorý vyčnieva nad všetkými ostatnými?
Nie, to naozaj nemám (smiech). Možno to bude znieť ako klišé, ale je to naozaj ako s deťmi. Nemali by ste mať jedno dieťa radšej ako to druhé. Isteže, niekde v podvedomí si možno uvedomujem, že mám niektoré filmy o niečo radšej ako iné, ktoré sa mi nevydarili úplne na sto percent, vždy sa však snažím prácu odvádzať čo najlepšie a za väčšinou svojich filmov si absolútne stojím.
Spolupracovali ste s veľkým množstvom režisérov, s kým sa vám spolupracovalo najlepšie?
Bolo ich viac. Vynikajúca spolupráca bola s režisérom Janom Hřebejkom, takisto s Martinom Šulíkom, Alicou Nellis či Agnieszkou Hollande. Každý z nich je iný, ja som ale mal na všetkých šťastie. Myslím, že som sa za tie roky naučil vycítiť, či s určitým človekom spolupracovať viem alebo nie. Ak mám pocit, že to nepôjde, radšej to odmietnem. V Amerike tomu hovoria „nie je to pre nás“.
Niekoľko rokov ste pôsobili ako generálny manažér MFF v Karlových Varoch. Máte pocit, že sa karlovarský filmový festival oproti minulosti výrazne zmenil? Napríklad veľkostne?
Bezpochyby narástol, a to už len v rámci tých rokov, počas ktorých som preň mohol pracovať. Od ročníku 1995, ktorý bol môj prvý v pozícii generálneho manažéra, po posledný v roku 1999, sme sa dostali zo sumy 21 miliónov až na 84. Festival neustále expanduje a vecí, ktoré sa za tie roky zmenili a posunuli vpred, je obrovské množstvo. Pre mňa je však najväčšou radosťou, že mesto, kraj aj vláda pochopili, aký má táto udalosť pre krajinu obrovský vplyv, význam. Takisto som rád, že sa naplnila moja prognóza, s ktorou sme kedysi oslovovali hotelierov v Karlových Varoch: „Nebláznite, podporte ten festival, pretože raz to budete vy, ktorí z toho budú najviac profitovať.“ Dnes to do bodky platí.
Najväčším filmovým festivalom na Slovensku je Art Film Fest, ktorý sa minulý rok pomerne nečakane presťahoval z Trenčianskych Teplíc do Košíc. Ako vnímate túto zmenu?
O presune Art Film Festu na iné miesto sme sa rozprávali približne tri roky. Mojou podmienkou bolo, že na novo zvolenom mieste nemôžu chýbať kiná a nakoniec to padlo na Košice. Medzi moje záľuby rozhodne nepatrí presúvanie festivalov, ale ak máme byť úprimní, Trenčianske Teplice z pohľadu sponzorov festivalu narazili na strop. Je za nami nultý ročník, počas ktorého sme sa museli zžiť s novým štábom, prekonali sme aj obrovské množstvo problémov, tie ale na verejnosť neprenikli a podarilo sa nám ich vyriešiť interne. Vedenie mesta navyše veľmi presne pochopilo, že Art Film Fest je kľúčovou kultúrnou udalosťou a nie len jednou z lokálnych akcií. S rozpočtom, s akým sme disponovali, sa nám preto podľa môjho názoru podarilo pripraviť vysoko nadpriemernú kvalitu programu a ak bude mať festival aj v nasledujúcich ročníkoch podporu mesta, tak sa o jeho budúcnosť vôbec nebojím.
Nenadobudli ste pocit, že publikum v Košiciach zostarlo? Festival v Trenčianskych Tepliciach bol známy predovšetkým hojnou účasťou mladých ľudí.
Netreba však zabúdať na to, že Trenčianske Teplice s okolím si ten okruh návštevníkov budovali niekoľko rokov. Počas prípravy festivalu sme si dali mimoriadne záležať na komunikácii smerom k mladým ľuďom. Nesmú nadobudnúť pocit, že sú cudzorodým prvkom. Práve naopak, sú dušou každého festivalu. Návštevnícky potenciál Košíc, aj čo sa týka študentov, je naozaj veľký. Musia sa ale o festivale dozvedieť, naučiť sa pravidelne ho navštevovať a čoskoro sa to prejaví. Navyše verím, že budúci rok prídu do Košíc aj pravidelní návštevníci z Trenčianskych Teplíc.
V akej situácii sa podľa vás v súčasnosti nachádza slovenský film a kam smeruje?
Slovenská kinematografia zaznamenala v posledných rokoch výrazný posun vpred a našťastie vznikajú žánrové filmy, prípadne snímky zaoberajúce sa sociálnymi problémami, rodinnými archetypmi, rasizmom a podobne. Dobrým príkladom sú najmä spomínané žánrové filmy, ktoré v tak malej krajine ako je Slovensko ani nemajú dôvod vznikať. Pre Audiovizuálny fond sú príliš komerčné a pre trh zase pridrahé. Preto je len dobre, že rastie nová generácia, ktorá bude konkurovať tej predchádzajúcej. Obe totiž už dokážu nakrúcať filmy bez predsudkov. Kto sa utápa vo vlastnej sebaľútosti, aké je to ťažké, ako to nejde a že opäť nedostal peniaze, nikdy neurobí dobrý film. Ten sa dá vytvoriť jedine so zápalom a vášňou.
Čo by ste poradili študentom, ktorých láka práca filmového producenta?
Pracovať na filmoch už počas školy, to je jediné, čo im môžem poradiť. Len pri praxi totiž zistia, či je to skutočne to, čo by v budúcnosti naozaj mohli robiť. Je veľa lekárov, žeriavnikov, filmárov, ktorí skončia školu, pustia sa do svojej profesie a nakoniec zistia, že v tom nie sú dobrí. Iba zanietenosť totiž nestačí. Tak isto odporúčam prečítať si pár kníh o produkcii. Tým ale nemyslím nejaké literárno-odborné, skôr tie praktické, pohľady z druhej strany.
Viete nám dať tip na dobrú knihu z tejto oblasti?
Myslím, že sa volá Heaven’s Gate. Je o režisérovi, ktorý kvôli svojmu snu zničil pomerne úspešné štúdio, pretože producent preňho nebol dostatočne veľkou autoritou. Veľmi zaujímavá je aj kniha o živote sira Davida Puttnama, ktorý patril medzi najnádejnejších svetových producentov. Jeho filmy vyhrávali Oscarov jedného za druhým, až kým sa nenechal prehovoriť firmou Coca Cola, aby prevzal vedenie štúdia Columbia, v ktorom nakoniec skončil s vyhadzovom. Tieto knihy by som ako povinné čítanie odporučil každému filmového producentovi.
Slovenský filmový producent Rudolf Biermann sa narodil v roku 1958 v Trenčíne. Po ukončení právnickej fakulty začal pracovať ako asistent produkcie v ateliéroch na Kolibe. V rokoch 1995 až 1999 pôsobil ako generálny manažér MFF Karlovy Vary. Produkoval snímky Martina Šulíka (Všetko čo mám rád, Cigán), Dušana Rapoša (Fontána pre Zuzanu 2) a mimoriadne úspešné divácke snímky Obsluhoval jsem anglického krále, Nestyda, Jánošík – Pravdivá história či Kawasakiho růže. Je majiteľom filmových spoločností Charlie’s a In Film Praha a v súčasnosti pôsobí ako producent a generálny manažér najvýznamnejšieho slovenského filmového festivalu – Art Film Festu.
