Je známe, že Slovensko je silnou základňou dokumentaristov. Hraná scéna však stále pokrivkáva. Potenciálom oživenia sú mladé talenty, ktoré pochádzajú z vôd krátkych filmov. Takým je aj nádejný slovenský režisér Teodor Kuhn. Jeho posledný film Momo sa premietal na viacerých festivaloch a na režisérskom rukopise je vidieť, že máme dočinenia s témou presahujúcou hranice Slovenska. Problémy mladých ľudí a všeobecne začleňovanie sa do chodu spoločnosti sú hlavnými opornými bodmi jeho filmu. O ňom, ako aj o názoroch, živote a budúcich projektoch sme sa s Teodorom porozprávali.
Patríš medzi mladých filmárov z nášho hlavného mesta. Ako vnímaš prostredie, v ktorom sa pohybuješ a ako na teba vplýva?
Pochádzam zo sídliska a aj keď som vyrastal čiastočne na dedine, nič iné ako mesto ani nepoznám. Som zástancom prístupu rozprávať len o tom, čo mi je známe a tak beriem za samozrejmosť, že sa moje filmy odohrávajú v mestskom prostredí. Vo viacerých snímkach hrá práve mesto veľkú úlohu a ich príbehy sú ním priamo určené, nemohli by sa udiať inde. No mám aj zopár takých, v ktorých mesto vôbec nefiguruje alebo je do takej miery nepodstatné, že nepreberá úlohu postavy.
V kontexte tvojej tvorby je teda vidno prítomnosť mesta, avšak tematicky sú filmy rôzne. Nachádzame depresie, skateboardové témy a momentálne aj problém mladých ľudí, ktorí sú spoločnosťou viacmenej neuznávaní – skinheads. Vidíš medzi nimi a „skejťákmi“ paralelu?
Skôr mám pocit, že akési hľadanie správneho sveta je tematickou líniou, prítomnou v drvivej väčšine mojich filmoch. Mám zopár ľahkých, vtipných filmov a potom filmy, ktoré majú vyslovené niesť posolstvo. Hlavná postava sa takmer vždy snaží vyriešiť istý vnútorný problém, často súvisiaci s neukotvenosťou v spoločnosti či problémom s rodičmi. Celkovo sa však snaží nájsť šťastie a vyrovnanosť. Samotné Momo nie je priamo o skinheadoch a ani v ňom nepadne slovo o tejto alebo inej ideológii. Pojednáva rovnako o chalanovi, ktorému chýba autorita. Hľadá svoje miesto v živote, ale zrazu začne svoj vzor nachádzať v agresívnom človeku, ktorý toho nie je hoden. Film navyše ukazuje, že životná filozofia „alfa samca“ môže byť zvonku príťažlivá, ale v skutočnom svete sa naozaj veľkí ľudia chovajú úplne inak. O tom je vlastne aj podstata postavy otca.
Dá sa povedať, že ideami vychádzaš priamo zo svojho života?
Samozrejme. Všetko čo nakrúcam sa snažím obohatiť tým, čo som prežil, aj keď by sa jednalo iba o detaily toho, ako sa niekto pohybuje alebo oblieka. Rovnako postupujem pri voľbe tém, spracúvam prežité veci alebo veci, ktoré ma bytostne trápia. Teraz napríklad pracujem na politickom filme, dá sa povedať, detektívke alebo trileri o jednej z najväčších nespravodlivostí, ktorú si dejiny moderného Slovenska pamätajú.
Takže aj príbeh Troch týždňov slobody, v ktorom sa mladý skateboardista retrospektívne vracia k udalostiam meniacim jeho rodinu a športovú vášeň je priamo inšpirovaný tvojim životom?
Áno. Tam sú tak autentické vnútorné detaily, že by sa to nedalo vymyslieť, ak by sa to nestalo.
Dostal si za film Momo Cenu programu Midpoint, ktorá Ťa zaiste potešila. Aj Ťa to dáko nakoplo alebo to berieš skôr s chladnou hlavou?
Veru, potešila. Aj ma to nakoplo, keďže mi po ceremónii gratulovala partia Rumunov so zákerným úsmevom typu „a teraz sa ukáž ako to natočíš…“ Ak ma ale niečo hecuje, sú to skôr dobré filmy ktoré vidím vo svojom kontexte, napríklad Ja som baník, kto je viac od Romana Fábiana alebo Trogár od Adama Felixa či Ďakujem, dobre od Matyása Priklera. Oni sú vlastne skoro moja generácia a veľmi si ich vážim, že to robia dobre.
Vo svojom okolí si známy tým, že si sám bol skateboardista, až kým sa ti nestal úraz. V komunite máte zaiste veľmi blízko k audiovizuálnym médiám. Čo bolo však priamym impulzom k tomu, aby si ich začal študovať?
(smiech) Pozeral som náhodou na Vysokej škole múzických umení prospekty rozličných ateliérov a najľahší sa mi zdal na réžiu. Vtedy som si vôbec nevedel predstaviť náplň práce režiséra, keďže kameraman točí a herci hrajú. Akosi mi prišlo samozrejmé, že prijímačky sú najľahšie. Až na škole som zistil, o čo ide, dovtedy sme s kamošmi síce nakrúcali nejaké vtipné skeče, no o filmárčinu sme sa nezaujímali vôbec. Bola to len taká zábavka. Dokonca som si na to spomenul až teraz. (smiech)
Takže ide do istej miery o náhodu. Keď spomínaš chalanov, spolupracuješ s nimi aj teraz, keď máš za sebou už serióznejšie veci?
Vlastne hej, jeden je teraz strihač a svoj posledný film som strihal s ním. Ostatní sa venujú stále skateboardingu a niekedy spolu nakrúcame tematické videá. Ale jadro ľudí, s ktorými spolupracujem, som spoznal na škole.
Osobne ti chýba skatovanie, či už si s tým zmierený a sústreďuješ sily do filmárčiny?
Chýba. To je láska na celý život, ale naučil som sa s tým žiť.
Ako bývalý skejták si mal určite aj opletačky s policajtami. To je v podstate aj jedna línia tvojho filmu Skateboard Seven. Celkom by ma zaujímalo, či sa niekedy vo svojich filmoch budeš venovať aj policajtom.
Ja som v tomto idealista a verím, že policajt by mal byť rešpektovaný sluha a nie nenávidený dozorca. Tento názor v tom filme nie je, ale v budúcom bude jednou z hlavných postáv policajt a napriek svojim chybám je to veľmi kladná postava. Myslím, že ak sú ľudia zlí, skôr to je tým, že sú nešťastní a smutní, akoby to bolo preto, že existuje niečo ako absolútne zlo a chuť škodiť.
Nielen v prvých filmoch, ale aj teraz kladieš dôraz na autenticitu prostredia a postáv. To je prvok, s ktorým sa však ťažko pracuje. V budúcnosti chceš v tomto pokračovať aj pri celovečerných filmoch?
Teší ma tvoj názor na autenticitu mojich filmov! Stále s ňou mám trochu problém, no dúfam, že sa to bude zlepšovať. Určite chcem v línii autenticity pokračovať aj pri väčších veciach, štylizácia ma zatiaľ natoľko nezaujíma. Myslím, že v pravdivosti je sila. Buď môžeš roky makať na scenári a na konci mať príbeh, ktorého sila človeka zasiahne alebo nakrútiš reálnych ľudí pri skutočných udalostiach a silu to má rovnakú.
Aby film však oslovil čo najväčšiu základňu divákov, musí mať do istej miery univerzálnu tému, ktorá by však bola aj špecifická. Mesto Bratislava také zaiste ponúka. Spomínal si film, na ktorom momentálne pracuješ. Z témy je jasné, že sa bude tiež odohrávať v hlavnom meste. Vieš povedať niečo bližšie k jeho realizácii?
Univerzálnosť je v zásade moja súčasná filozofia – nakrútiť čo najslovenskejší film s témou, ktorá môže mať presah aj do zahraničia. Teraz pripravujem svoj prvý celovečerný film, píšem scenár, zbieram materiál a robím si prieskumy. Chcem vytvoriť divácky film, ktorý bude mať úspech v kinách bez toho, aby musel obetovať umeleckú a profesionálnu kvalitu. Ide o veľmi zaujímavú tému, o ktorej som si istý, že pritiahne pozornosť. Chcem to skrátka spraviť čo najlepšie po všetkých stránkach napriek tomu, že to nie je námet z môjho vlastného života. Dotýka sa však spôsobu života, ktorý som žil a cítim sa osobne spätý s tou témou a vidím sa vo všetkých postavách.
Prezradíš aj niečo bližšie k námetu?
Stala sa tu jedna obrovská neférovosť, z ktorej sa mi chce plakať. Obrovská kauza, v ktorej, ako vždy na Slovensku, všetci poznajú vinníka. No keďže sa jedná o mocných ľudí, nevieme s tým nič spraviť. Indíciou je, že ten film sa neodohráva v prostredí vysokej politiky, aj keď je s ňou spojený. A super je, že o tej kauze sa vie veľmi málo, takže film bude mať aj informatívnu a edukatívnu hodnotu.
Vidím, že sa v tebe skrýva pravý filmár – veci verejné sú pre kinematografiu veľakrát veľmi vďačným zdrojom. Je však zrejmé, že pôjde o iný film, aké si robil doteraz. Zohral tu úlohu práve fakt, že o takýchto veciach treba hovoriť?
Ja som vždy bol veľmi politicky a sociálne angažovaný a vždy som plakal keď bola na niekom páchaná nespravodlivosť. A zdá sa mi, že na Slovensku chýba reflexia aktuálneho diania. Tu a tam sa síce objaví niečo, čomu sa podarí učiniť výpoveď o stave spoločnosti, väčšinou sa ale bavíme o premlčaných problémoch, napríklad Eštebák, ktorý stále rieši socializmus. Ak tam však je niečo na riešenie, tak to je revolúcia a postrevolučné obdobie. K tomu sa však nikto nemá. Občas sa to podarí – o sociálnej realite hovorí napríklad spomínané „Ďakujem, dobre“, čo je, mimochodom ,skvelý film. No a politike sa venuje veľmi málo ľudí, aj keď je to systém, ktorý nás a kvalitu nášho života ovplyvňuje obrovskou mierou. V línii dokumentárnych filmov si preto veľmi vážim napríklad Zuzanu Piussi alebo Miroslava Jeloka. No a v hranom filme sa to pokúsim spraviť ja.
Znie to super a je vidieť, že si doslova zažratý do látky. Plánuješ sa aj v budúcnosti venovať téme mladých ľudí, ako tomu bolo doteraz?
Samozrejme, ale nerozmýšľal som o tom bližšie. Nakrúcam to, čo práve cítim ako nutnosť.
Po stránke protagonistov je zrejmé, že to s nehercami vieš. Chystáš sa s nimi spolupracovať aj pri tomto filme?
Určite, slovenskí herci pre mňa opozeranosťou a šablónovitým herectvom strácajú čaro, aj keď niektorí sú stále výborní. Avšak väčšina tých, ktorých verejnosť považuje za „pánov hercov“, sú len bábky naučené, ako sa tváriť. Takže buď pracujem s menej známymi ľuďmi, u ktorých zbadám talent, alebo idem cestou nehercov. Talentovaných ľudí je strašne veľa a vôbec nemusia študovať herectvo. Niekto sa proste narodí a je geniálny. Poznám mnoho ľudí, ktorí sa herectvu nevenujú, ale do vrecka by strčili polovicu SND, či celú posádku seriálu Panelák.
Aj vo filme Momo si spolupracoval s nehercami. Z tých, čo majú skúsenosti zapôsobil napríklad Gregor Hološka. Vieš nám porozprávať o svojich pocitoch z nakrúcania?
Nakrúcania bolo skvelé. Veľmi sme si vyberali, s kým do toho pôjdeme a nakoniec sme mali úplne najlepší štáb všetkých čias. Všetci dobrí a slušní ľudia.
Čerpáš inšpiráciu aj priamo z dejín kinematografie?
Mám pár top filmov. Blade Runner od Ridleyho Scotta, Jarmuschov Ghost Dog a Zlomené Kvety, ale napríklad aj snímku Wrestler. No sú všetky mimo toho, čo by som chcel robiť alebo by sa tu dalo robiť. Inak sledujem všetko, pretože si myslím, že je to nesmierne potrebné. Najmä súčasné veci. Z Ameriky hlavne staršie veci a filmy, ktoré sa objavia na Oscaroch. Nezávislé len v prípade, že za to stoja. Vo všeobecnosti sa však veľké veci teraz dejú v Európe.
Zaiste obiehaš aj rôzne festivaly, či už s filmom alebo len ako divák. Ktoré Ťa tak najviac zaujali?
Na festivaly sa chodíme s kamošmi väčšinou zabávať, takže to sú také opijáše trochu. Ale potom je iný druh festivalov, napríklad teraz MFF Bratislava, kde som zavretý desať hodín denne a iba študujem. Piešťany a Trenčianske Teplice prepijeme a potom na jeseň študujem (smiech). A vo svete je to vždy super, lebo ja nemám žiadne peniaze, tak by som, ak by ma nepozývali, nevidel vôbec toľko, koľko som videl. O týždeň idem do Moskvy, kam by som sa bez filmu asi nikdy nedostal, takže som za to veľmi vďačný.
Ďakujem za tvoj čas. Prajem teda príjemný zážitok a veľa šťastia a úspechov v ďalšej práci.
Ďakujem, aj ja.
