Málokedy si o nejakom filme môžete povedať: „tento film je dôležitý“. Absentia (2011) je jeden z nich. Z pohľadu fanúšika hororu, ktorý je zvyknutý na všetky klišé žánru (rýchlu a hlavne hlasnú akciu, krvavé monštrá/duchov, ľakačky a rozuzlenie podané na tácke), bude tento film nudným, pomalým a hlavne neuspokojivým dielom. Avšak pre človeka, ktorý v hocijakom žánri potrebuje občas vidieť posun vpred, je Absentia presne tým filmom, s ktorým bude všetky ostatné porovnávať.
Už dlhšiu dobu to s filmovým hororom vyzerá zle – všetky očakávané a veľké filmy vsádzajú na tie isté efekty a spôsoby, ako diváka „dostať“. Či je to Mama, Sinister, Conjuring alebo nový Insidious, žiadny z týchto filmov už nemôže prekvapiť – akoby sa o to ani nesnažil. Snažia sa ohúriť. To je dôvod, prečo je v posledných rokoch Absentia podľa mňa jednou z mála perál filmového hororu. Ohúriť sa nesnaží (cynik by s posmeškom dodal, že ani nemôže, veď ide o nízkorozpočtový film, ktorý vznikol pomocou Kickstarteru) a tam, kde iné filmy využívajú náhle a intenzívne skoky v decibeloch, Absentia útočí tichom. A presne to dnes filmom chýba najviac. Možno aj preto má taký účinok a možno aj preto je tento film z veľkej časti príbehom zvuku.
Absentia je príbeh Tricie, ktorej manžel pred siedmimi rokmi záhadne zmizol, a jej sestry Callie, ktorá sa k nej vracia po rokoch, aby spolu uzavreli etapu života a Daniela z dlhoročného „missing“ statusu zmenili na definitívne mŕtveho. Z pohľadu filmového naratívu možno Absentiu prirovnať k filmom ako Audition (Takashi Miike) alebo Martyrs (Pascal Laugier) – buď začínajú veľmi pomaly, alebo diváka dokážu presvedčiť, že sa už nič horšie nemôže stať. Náš film je kombináciou oboch týchto možností. Viac ako polovica filmu by sa dala považovať za stvárnenie ženy, vyrovnávajúcej sa s psychickou traumou. Nechcem však prezrádzal dej ďalej. Hľadisko, ktoré ma zaujíma najviac, je auditívna stránka, narábanie s hudbou a zvukmi.
Zjednodušene by sa dalo povedať, že vo filme po celý čas môžeme počuť iba tri „hudobné“ motívy – v úvodzovkách preto, lebo od klasickej hollywoodskej kompozície majú ďaleko a využívajú prvky elektronickej hudby. Režisér Mike Flanagan si vybral na vytvorenie hudby v podstate neznámeho Ryana Davida Leacka a hoci oficiálny soundtrack obsahuje tradičných desať skladieb (a nesie sa v ambientno-elektronickom duchu), v samotnom filme si divák zapamätá iba tri. To úplne stačí, aj keď sú vo svojej podstate minimalistické a čisto ambientné.
Najčastejším motívom je pomalá, repetitívna melódia, pozostávajúca len z dvoch akordov. Je motívom samotnej Tricie, ktorá sa snaží zabudnúť na svojho manžela. Má meditatívny charakter, je na jednej strane smutná, ale na druhej v sebe nesie pocit vyrovnanosti a zrelosti. Paradoxne druhým najčastejším hudobným motívom je hororovému fanúšikovi už trochu prirodzenejšie nízkofrekvenčné dunenie s pomalým tremolo efektom (dunenie nie je sústavné, ale skôr rytmické a „vibrujúce“), ktoré však na rozdiel od štandardného filmového využitia dopĺňa scény, v ktorých sa na pohľad nič šokujúce ani znepokojivé nedeje. Tretím výrazným motívom je konečne hudobná plocha, ktorá asi najviac „sedí“ na filmový horor a vyskytuje sa v pasážach, kde by sme ju čakali. Je tiesnivá a ťažká a ako jediná je vlastne neprerušovanou plochou nečitateľných tónov.
To, čo je však podstatné a čo odlišuje Absentiu od veľkého mnoštstva komerčne oveľa úspešnejších hororov, je používanie tejto hudby v kombinácii s ostatnými zvukovými efektmi. Michel Chion (francúzsky hudobný skladateľ a filmový teoretik, zaoberajúci sa hudbou a zvukom v kinematografii) už pred rokmi prišiel s pojmom „audio dissolve“, čo by sa mohlo voľne preložiť ako stíšenie alebo úplné potlačenie ruchov/dialógov na úkor hudby, ktorá z pozadia vychádza do popredia. Vo filmoch sa takýto efekt využíval často v emocionálne vyhrotených situáciách alebo vo chvíľach, kedy mal divák jednoducho urobiť to, čo ruchy – stíchnuť a utopiť sa vo filme. V súvislosti s týmto pojmom možno povedať, že Absentia je v audio dissolve utopená celá. Okrem hudby je vo filme výrazný už iba ľudský hlas a ruchy sú častokrát potlačené do úzadia.
Štandardné hororové ľakačky v posledných rokoch skôr strašia iba výškou decibelov a nie samotným monštrom alebo dejom (napríklad v nedávnom Insidious – Chapter 2 ich bolo už tak veľa, že sa nedali spočítať). V Absentii nie je ani jeden zvuk s umelo zvýšenou úrovňou. Paradoxne sú často potláčané a ponorené do nízkofrenkvenčného dunenia – akoby sme naozaj pozorovali film zastretou mysľou unavenej a psychicky vyčerpanej hrdinky. Okrem mnohých dialógov a situácií je to napríklad vidieť pri scénach, kde Callie ide vonku behať so slúchadlami. Mnohé filmy využívajú klasický prechod z hudby diegetickej (najprv počujeme iba slabý zvuk slúchadiel, ako by sme ich počuli v realite) do hudby nediegetickej (hudba plynule prejde do vyššej hlasitosti, skladbu ako diváci plnohodnotne zdieľame s hrdinom). V Absentii po vzore Davida Lyncha (ten realitu rád ponecháva skutočne „reálnu“) počujeme iba prvú možnosť – často spojenú s vyššie spomínaným dunením.
Dôležitý je tiež fakt, že na rozdiel od iných hororov tu nie je takmer žiadny nereálny zvuk (ktorý by K. J. Donnelly nazval „nediegetický zvukový efekt“, teda zvuk nezaraditeľný ani do hudby, ani do ruchov). Ak nerátame zvuk samotného monštra, ktoré sa nám príde ukázať až v druhej polovici (a je to vonku). Ľakačky jednoducho v Absentii nie sú a presne to z nej robí film ešte strašidelnejší. Ak by sme sa zamysleli nad tým, čím nás vlastne štandardná ľakačka v kine (alebo doma) vystraší, prišli by sme na to, že naša reakcia je iba fyziologická – takisto by sme sa vystrašili, keby nám niekto za chrbtom praskol nafúknuté papierové vrecko.
Absentia načrtla líniu, po ktorej by sa podľa môjho názoru mohli filmy uberať v budúcnosti – líniu ticha. Náznak toho možno vidieť v mysterióznom Tall Man (2012, Pascal Laugier) a výrazné prvky v horore The Pact (2012, Nicholas McCarthy). Tieto filmy nenavedú divákov zrak zvukom presne na „to“ miesto, ktoré naše oči nechcú vidieť, ale zvuk z mozaiky jednoducho vyberú a nahradia ho tichom. Výsledný efekt je takýmto spôsobom znásobený. Absentia presne takýto spôsob využíva najlepšie zo spomínaných filmov. Na miestach, kde by sme inak čakali ostrý zvukový efekt, nepočujeme nič. Pokojne sledujeme akciu v obraze, ale cítime, že je niečo v neporiadku. Až po chvíli (alebo po opakovanom prehratí scény) zistíme, že v obraze bolo čosi, čo tam vôbec nepatrí. Ak sa zamyslíme nad históriou hororu, mohol by to byť náznak návratu k dobe reálneho ticha. Spomeňme si na Browningovho Draculu z roku 1931. V tom čase sa ho ľudia skutočne báli: jeho hlasu, jeho syčania aj jeho mlčania a ticha. Zvuk bol veľmi sporadický, hudba vo filme nebola žiadna, ako ani moderné ľakačky.
Absentia toho neukazuje mnoho. Režisér John Carpenter (Halloween, The Thing) kedysi povedal: „Ak máte kvalitné monštrum, ukážte ho!“. V tomto zmysle by ho Absentia asi veľmi nepotešila. Hoci divák istú porciu dostane, väčšinou ostáva iba pri náznakoch – ako vizuálnych, tak zvukových. Tento film je zároveň príbehom zvuku a hudby. Kým naratív a vizuálna stránka nám neukazujú nič, čo by sme od hororu spočiatku očakávali, zvuková a hlavne hudobná stopa vravia: „Nie, nerátajte s tým, že je všetko v poriadku – tu sa ešte čosi zlé stane“. Presne o takýchto detailoch Absentia je – inakosť a atmosféra nevedomosti, sú naznačené zvukom a tichom.
Film nerobí dobrým len auditívna stránka. Je to práve ten správny pomer medzi tichom a zvukom v kombinácii so samotným príbehom a spôsobom narácie. A áno, aj samotné monštrum je úžasné, hoci sa ho moc nenabažíte. A má krásny zvuk, ktorý isto nechcete počuť v noci z kúta svojej spálne. Aj keď tento film nehýri akciou a gore efektmi, ukazuje, že sa to dá aj inak. Je originálny aj v 21. storočí. Je preto v istom zmysle veľmi smutné, že na kinofilných stránkach oproti ostatným moderným hororom v hodnoteniach dosť stráca. Snob by možno povedal, že je to v dnešnej dobe skutočný dôkaz kvality. Avšak fanúšik dobrého hororu vie, že bez takýchto filmov žáner bude postupne strádať, bude sa stále viac zamotávať do klišé a zúfalého stereotypu. Do čoho sa predsa nechce zamotať nikto.
