;void(0);)
Hudba: John Powell
Tá hudba je príliš strašidelná pre deti! Aj takéto reakcie vyvolal nový hudobný počin Hansa Zimmera, Da Vinciho kód. Od tohto skladateľa sme totiž zvyknutí na niečo úplne iné. Preto upozorňujem všetkých, ktorí očakávajú ďalšiu „pecku“ v štýle Skaly, Gladiatora či Kráľa Artuša, aby sa tomuto dielu radšej vyhli a ušetrili si tak sklamanie.
Da Vinciho kód má omnoho bližšie skôr k tajomnejším soundtrackom, ako napríklad Tenká červená čiara alebo Kruh. Pri počúvaní tejto hudby treba byť veľmi trpezlivý. Po prvom vypočutí som sa len udivene pýtal: Čo to má do pekla znamenať? Pritom som v duchu Zimmera preklínal za to, že nesplnil moje očakávania. Neskôr som si však uvedomil, že ani vlastne neviem, čo presne som od neho očakával…
Pred nedávnom som sa rozhodol, že si tento soundtrack ešte raz vypočujem, ale tento krát trochu pozornejšie. Zistil som, že sa vlastne jedná o podobný prípad, aký predstavuje Tenká červená čiara. Tento typ hudby totiž vyžaduje hlbšie štúdium. Po druhom vypočutí nasledoval doslova šok v podobe dokonale prepracovaných a precítených melódií. Temnejšie (resp. depresívnejšie) motívy striedajú melancholickejšie a naopak. Zimmer využíva zbor, ktorý sa niekedy prelína so sólovým spevom a spolu vytvárajú neopísateľne záhadnú atmosféru. Pianové pasáže sa prudko, často a rýchlo menia na forte a možno sa pár krát aj zľaknete, hlavne v prvej polovici soundtracku. Je to veľmi napínavá hudba, ktorá disponuje tak melodickými ako aj menej melodickými pasážami. O ústrednom motíve sa podľa mňa príliš nedá hovoriť, skôr ide o viaceré menšie motívy (alebo submotívy), z ktorých sú mnohé naozaj prekrásne. Tento soundtrack má len jednu chybu. Nebol skomponovaný pre nejaký lepší film…
