Eragon

Hudba: Patrick Doyle

Po chválitebnom Harry Potter and the Goblet of Fire a dokonalom soundtracku Nanny McPhee bolo už zrejme len otázkou času, kedy dostane Patrick Doyle opäť veľkú príležitosť dokázať, že mu fantastický žáner nerobí žiaden problém. Svoje kvality potvrdil aj v prípade Eragona, a nielen že mu tento žáner nerobí žiaden problém, ale dokonca mám pocit, že sa práve tu cíti ako ryba vo vode.

Už v prvej skladbe (Eragon) predstaví hlavný motív, ktorý je melodický, monumentálny a zároveň efektný. Dá sa povedať, že ďalej je to (až na pár menších submotívov) už iba o rôznych variáciách na ústrednú melódiu, čo však neuberá na celkovej majestátnosti soundtracku. Doyle pracuje s veľkým orchestrom, v popredí dominujú nekompromisné sláčiky, vo veľkolepejších pasážach bubny, dychové nástroje a miestami aj zbor.

Mladý „puberťák“ a začínajúci Dračí jazdec si podľa mňa krajší, hrdinskejší a ľubozvučnejší motív pre svoj príbeh ani nemohol priať. Na druhej strane, je celkom škoda, že snímka, ktorá mala možno ambície stať sa „novým Pánom prsteňov“, nedosiahla také kvality, ako sa od nej (minimálne vzhľadom na rozpočet) očakávalo. Problém je v tom, že Doyleova hudba je až príliš dobrá pre film, na ktorý za krátky čas určite zabudnete. V histórii filmovej hudby prirodzene nájdeme aj horšie prípady (napr. Cutthroat Island alebo Time Machine), kedy bola hudba jednoznačne to najlepšie na celom filme. Podobné prípady ma však vždy trochu rozhnevajú. Asi som naivný, ale k dokonalému soundtracku podľa mňa patrí (teda, mal by patriť) dokonalý film a to ani v tomto prípade, bohužiaľ, nevyšlo. Už len z toho dôvodu nedávam plné hodnotenie.

Mimochodom, zvýšenú pozornosť určite venujte aj jedenástej skladbe s názvom Battle for Varden a dĺžkou takmer 10 minút, ktorá v sebe nesie dynamiku, emocionalitu, akciu a súčasne napätie a depresiu. Presne tak, ako to mám rád. V komentári k soundtracku Nanny McPhee som spomínal, že ide o reprezentatívny kúsok v rámci hudby Patricka Doylea. To isté možno povedať o Eragonovi.