Fountain

Hudba: Clint Mansell

Len máloktorý zo skladateľov filmovej hudby sa dostal medzi elitu tak rýchlo, ako mladý a nesmierne talentovaný Američan Clint Mansell. Jeho dobrý priateľ Darren Aronofsky prišiel jedného dňa roku 1998 s nápadom, aby mu k jeho najnovšiemu filmu Pí produkoval hudobný doprovod. Clint si plne uvedomoval, že takáto šanca sa už nemusí naskytnúť i preto neváhal ani jedinú sekundu a ponuku prijal. Film sa síce požadovaného úspechu nedočkal, avšak jeho hudobná stránka dávala tušiť, že na soundtrackovom nebi sa rodí nová, žiarivá hviezda a Darren konečne našiel svoju dvojičku, s ktorou by mohol do bodky napĺňať svoje odvážne a v mnohých ohľadoch i nekonvenčné nápady.

Ich vzájomná zohranosť sa v celej svojej kráse prejavila už v nasledujúcej snímke ponímajúcej osudy ľudí pod vplyvom závislosti od drog s poetickým názvom Requiem za sen, a práve toto dielo bolo zlomovým bodom v kariére nielen Darrena, ale v neposlednom rade i Clinta Mansella. Atmosférická, okúzľujúca hudba zakladajúca sa na konvenciách dotiahnutých k dokonalosti sa stala jednou zo základných esencií Aronofského snímky a Clint sa vďaka nej stal obdivovanou persónou skladateľského podhubia umeleckých kruhov. Šesť rokov po jeho prelomovej práci sa nám dostáva do rúk ďalšie jeho soundtrackové dielko a kto si vsadil na opätovnú spoluprácu s Darrenom Aronofským, vsadil dobre.

Album Fontána, ako znie i názov samotného filmu, je kompiláciou desiatich navzájom pevne nadväzujúcich skladieb, ktoré predstavujú ohromujúcu výpravu k príbehu o hľadaní šťastia v nesmrteľnosti. Podobne ako v snímke, i tu sa celková kompozícia diela odkláňa od zaužívaného vzorca uvod-jadro-záver a počas jeho trvania sa dočkáme hneď niekoľko vyvrcholení. Všetko sa začína pomalou klavírnou etudou s názvom The Last Men, ktorá má byť akýmsi uvedením poslucháča do stavu, v ktorom by mohol plne vnímať posolstvo celého albumu a darí sa jej to viac, než dobre. Kým prvá skladba bola pokojná, ba až upokojujúca, nasledujúce dve, Holy Dread! a po nej i Tree of Life, predstavujú jej pravý opak, pričom sú učebnicovým príkladom ako vybudovať atmosféru prostredníctvom neustálej gradácie a následného vyvrcholenia.

V nastávajúcom alegorickom rozuzlení (Stay with Me, Death is A Disease) sprevádzanom poklesom tempa veľmi pripomínajúcom intermezzo akoby autor dával priestor na zamyslenie, či oddych, aby následne znova zaútočil s chirurgickou presnosťou na podprahové vnímanie poslucháča (First Snow, Xybalba, Finish It). Album nimi smeruje k pompéznemu, atmosférickému, takmer epickému vyvrcholeniu v podobe osemminútovej geniality menom Death is Road to Awe, ktorá doslova vyráža dych a predstavuje to najlepšie, čo som mal možnosť v živote na poli filmovej hudby počuť. Ako album začínal, tak sa i končí a nadnášajúce klavírne motívy piesne Together We Will Live Forever reprezentujú ideálny záver, ktorým dáva Clint ráznu bodku za svojim skvostným dielom plným emócii.

Výsledný mix desiatich piesní môže síce pôsobiť silne konvenčným dojmom (predsa len violončelo v kombinácii s klavírnymi, či sláčikovými minimalisticky poňatými motívmi nie je práve najoriginálnejšia voľba), ale sám Mansell sa to ani nesnaží skrývať. Naopak je jeho cieľom zapôsobiť na poslucháča prepracovanosťou zavedených postupov a v tomto sa najviac preukazuje jeho majstrovstvo, keď je schopný vyťažiť z minima maximum, pričom neskĺza ku gýčovosti, či v horšom prípade k plagiátorstvu. V konečnom dôsledku sú tak jeho skladby obdarené puncom organickosti a premenlivosti, čo znamená, že každé jedno vypočutie si jeho posledného diela je svojím spôsobom iné a tým pádom i neopakovateľné. Rovnako ako film, i soundtrack k Fontáne však nie je tuctovou záležitosťou na jedno odpoludnie, no odvážlivcom ochotným stráviť nad ním štvrťhodinku ponúkne viac, než ktorékoľvek dielo súčasnej soundtrackovej tvorby. Ponúkne totiž iskru premýšľať….