Iluzionista

Hudba: Philip Glass

Ako už som spomínal v recenzii na film Iluzionista, hudba Philipa Glassa určite zaujme predovšetkým tých, ktorým sa páčili o štyri roky staršie Hodiny, za ktoré bol skladateľ nominovaný na Oscara. Predpokladám však, že aj medzi nimi sa nájde zopár jedincov, ktorým tento soundtrack „nesadne“.

Jeden z priekopníkov tzv. minimalizmu, americký komponista Glass je v hudobnej brandži známy nielen vďaka svojim soundtrackom. Nemenej aktívny je aj v oblasti opery, tanca, komornej a orchestrálnej hudby. Považujem za dôležité v stručnosti objasniť pojem – minimalizmus. Jedná sa o hudobný smer, ktorý vznikol v 60. rokoch 20. storočia, no jeho korene siahajú až do pôvodnej (klasickej) indickej hudby – rágy. Jej kompozície sú založené na monotónnom opakovaní jednoduchých melodických formúl, ktoré sa pozvoľne obmieňajú a dĺžka jednotlivých skladieb môže byť napríklad 15 minút alebo aj viac. V prípade filmovej (minimalistickej) hudby je však situácia trochu odlišná, hlavne pokiaľ ide o dĺžku jednotlivých trackov. V zásade však táto definícia vystihuje podstatu minimalizmu.

Iluzionista je relatívne podobný Hodinám, namiesto klavíra však dominuje orchester – hlavne sláčiky, flauta a až niekde v pozadí počujeme občasný klavír. Je to prakticky ten istý štýl, no Hodiny sú „počúvateľnejšie“. Hudba k Iluzionistovi je ťažká. Určite vynikajúco funguje vo filme, ale na samostatné počúvanie už menej. V úvode, resp. v prvej skladbe s názvom The Illusionist (ktorá zaznieva počas úvodných titulkov) ma zaujal tajuplný, melodický, miestami depresívny hlavný motív, ktorý má tú moc navodiť patričnú atmosféru. Neistota, ktorá sprevádza celý film funguje nepochybne tak dobre aj vďaka hudbe. Za najkrajšie skladby (okrem prvého tracku) považujem Chance Encounter (počas ktorej sa hlavný hrdina učí kúzliť a pritom spoznáva svoju vyvolenú…), The Orange Tree (úžasný trik s pomarančovníkom), Sophie, The Accident, The Search a predposledný track The Chase.