Requiem za sen

Hudba: Clint Mansell

Existuje len skromná hŕstka súčasných skladateľov, ktorí majú hudbu ako jedno z najabstraktnejších umení úplne vo svojej moci. O to viac si vážime tých, ktorí nielen dokázali neskrotný živel tónov, melódie a harmónie pokoriť, ale navyše i pretvoriť jednotlivé hudobné motívy v akúsi syntax rozprávajúcu strhujúce príbehy s ľahkosťou skúseného literárneho laureáta. Clint Mansell si takúto nálepku elitného žijúceho skladateľa rozhodne zaslúži a poukazuje na to popri hodnotnej elektronickej tvorbe predovšetkým výpočet jeho diel dedikovaných kinematografii. Údel výnimočného fenoménu na svetovom skladateľskom nebi začal napĺňať ako spoluúčastník na hudobnom doprovode k víťaznému filmu festivalu Sundance – Pí (1998). I napriek pomerne kladnému ohlasu kritiky sa však dielo vcelku rýchlo stratilo v prívale vtedajšej konkurencie a Clint Mansell si musel na výraznejší prienik medzi elitu ešte počkať.

Príležitosť k nemu prišla ako blesk z jasného neba už o dva roky, keď mu jeho dobrý priateľ Darren Aronofsky ponúkol spoluprácu pri tvorbe jeho najnovšieho diela ponímajúceho tragický príbeh, v centre ktorého spočíva problematika drog, s poetickým názvom Requiem za sen (2000). Clint sa možnosti chytil za pačesy a konečný efekt predkladá poslucháčovi i divákovi v súbore tridsiatich troch skladieb veľmi úzko spätých so snímkou samou osebe. Rovnako ako i v ostatných dielach tohto Angličana, i v hudbe k filmu Requiem za sen sa naplno prejavuje Mansellov revolučný prístup k chápaniu konekcie zvuku a obrazu. Nakoniec, na milisekundy presné časovanie jednotlivých motívov, ako i výrazná, pod kožu lezúca melódia reprezentujú fundament, na ktorom autor konštruuje nebývalé audiálne trópy s excelentnou ľahkosťou a chirurgickou precíznosťou. Navyše sa nebojí pristúpiť na značne nekonvenčné postupy kombinujúc špecifické zložky klasických i novátorských žánrov spôsobom, keď finálny excerpt presahuje až do roviny honosne označovanej experimentátorstvo.

Pomerne tesná súvzťažnosť hudby s obrázkami snímky sa prejavuje i na celkovej vnútornej štruktúre soundtracku, ktorý na podklade trojaktovej kompozície snímky preukazuje snahy o znarativizovanie hudobného doprovodu filmu. Vďaka tomu možno soundtrack rozdeliť do troch „dejstiev“ s pevnými pravidlami vnútornej skladby uplatňujúcej základné prvky tradičnej gréckej drámy. Jednotlivé akty od seba pevne oddeľujú majstrovsky napísané ouvertúry nesúce značne symbolický názov (Summer, Hope, Winter). Na prvý pohľad podobné, avšak obdarené svojráznym odtieňkom v melodike, či vo výraze dokážu poslucháča nielen presvedčiť o vlastnej identite unikátnou náladou skladby, ale prinášajú i zásadný bod vo vývoji výpravy rozvíjajúcej sa v jednotlivých aktoch. Kým v prvom autor formuje na pozadí neutrálne vyznievajúcich motívov hudobný background albumu a v druhom dáva nádejou pretekajúcou atmosférou náznaky možného pokojného zakončenia, v treťom naopak prísnou kauzálnosťou rúca zdanlivo stabilný imaginárny mikrosvet a finálnou gradáciou privádza dej k strhujúcemu vyvrcholeniu v podobe bloku skladieb uzatvárajúcich dielo (Menujme predovšetkým vynikajúce kúsky Fear, Full Tense, A beginning of the End, Ghosts of Future Lost, Meltdown a nadčasovú Lux Aeterna).

Zviazanosť Mansellových melódií so snímkou Darrena Aronofského predstavuje podstatu, ktorá vo výsledku pôsobí na auditórium silným dojmom komplexnosti a organickosti celku. Hoci inkriminovaná spätosť obrazu a hudby vo väčšine prípadov končí rozpoltenosťou albumu, Clint Mansell dokázal uhrať i tento part a zo soundtracku Requiem za sen možno vybrať hneď niekoľko reprezentatívnych skladieb. Nechýba medzi nimi audioanalýza strachu (Fear), napätia (Full Tense), ale i osobná definícia nádeje á la Clint Mansell (Lux Aeterna). Podstatou však naďalej ostáva fakt, že autor prinútil noty k gracióznemu tancu, ktorý obohatí nielen remeselne, ale i myšlienkovým podnetom. A to je najväčší kredit, aký môže umelec v živote dosiahnuť…