Amnestie (2019). © Michal Stašák
Na jeseň tohto roku príde do kín celovečerný film Amnestie. Ústrednou témou filmu je Havlova amnestia, ktorú udelil Václav Havel 3. januára 1990, pár dní po tom, ako bol zvolený za československého prezidenta. Amnestia sa mala týkať takmer 80 percent vtedajších odsúdených väzňov. Po udelení tejto amnestie sa na konci marca 1990 odohrala veľká väzenská vzbura v Leopoldove a vyústila do najkrvavejšieho masakru v najprísnejšom väzení v republike. V rámci natáčacích dní filmu Amnestie padne posledná klapka na začiatku februára. Ako prebieha takéto natáčanie filmu na Slovensku, čo všetko práca obnáša či akým činnostiam sa venujú konkrétne profesie filmového priemyslu – to bližšie priblížili samotní členovia štábu.
Producent Maroš Hečko opisuje priebeh natáčania: „Natáčanie začalo na konci augusta 2018 a spolu to bolo 36 nakrúcacích dní. Predovšetkým augustové a septembrové natáčanie bolo náročné, pretože sme pracovali vo väzniciach v Leopoldove a Mladej Boleslavi, točila sa väzenská vzbura s množstvom vojenskej techniky, pyrotechniky, s komplikovanými vizuálnymi trikmi. Všetko ale prebehlo bez najmenšieho problému, nakrúcanie bolo dobre zorganizované a nemali sme ani veľké časové prestoje.“
Nakrúcanie sa zavŕši veľkolepým finále v nedeľu 3.2., štáb bude v priestoroch starej budovy SND točiť s orchestrom Slovenského rozhlasu. Pôjde o masovú scénu, kde využijú symfonickú báseň Má vlast od Bedřicha Smetanu – na scéne sa objaví šesťdesiatčlenný orchester s dirigentom Petrom Valentovičom. Neskôr večer sa štáb presúva na Námestie SNP, kde budú stavať tribúnu a zažijú pravé cestovanie v čase – až do Novembra 1989.
Maroš Hečko vysvetľuje, kde sa zrodil nápad natočiť film Amnestie: „Nápad prišiel od vydavateľstva Dixit, konkrétne Nataše Ďuričovej. Vydala knihu Radovana Dunaja Amnestie, ktoré rozpútali peklo a ja som sa nechal prehovoriť na adaptáciu. Výhodou knihy bolo, že ju napísal aktívny pracovník väznice, mal dobre nažité prostredie, v ktorom sa jeho príbeh odohráva. Ja som mal však pocit, že je to málo, že sa o Novembri 1989 ešte nenatočil žiaden film, a bola by škoda nedotknúť sa toho, preto vzbura v Leopoldove tvorí iba jednu tretinu filmu, nerobili sme adaptáciu knihy, nechali sme sa ňou iba inšpirovať. To bolo na jeseň 2016, v decembri som s Beatou Grünmannovou začal písať námet a podali sme ho na vývoj. Vo februári roku 2017 sme začali s RTVS pracovať na látke, aj s dramaturgom Michalom Pusztayom a malým tímom, v ktorom nechýbal historik Fedor Blaščák. Spoločne sme absolvovali množstvo stretnutí s ľuďmi, ktorí v tej dobe boli aktívni na rozličných postoch, či už spojení s VPN alebo väznicou v Leopoldove, hovorili sme s členmi zásahovej jednotky URNA, vtedajším prokurátorom Trnavy a priamymi účastníkmi politických jednaní o páde komunistov. Bolo to veľmi pestré a inšpiratívne. Na základe týchto impulzov sme s Beatou a Marekom Janičíkom napísali scenár. V marci 2018 sme dostali veľkú podporu od AVF a na základe koprodukcie s RTVS a českou filmovou spoločnosťou Endorfilm, ktorú sme vo februári oslovili na Berlinale, sme začali pripravovať nakrúcanie. Išlo to veľmi rýchlo a aj samotné nakrúcanie malo dobrý spád. Veľmi nám pomohlo aj Ministerstvo vnútra, mali sme od nich zásahovú jednotku a bojovú techniku a Ministerstvo spravodlivosti spolu s riaditeľstvom ZVJS nám umožnili točiť vo väznici v Leopoldove.“
Práca so štábom bola podľa slov producentov výborná. Na výrobe sa podieľalo aj viacero študentov filmovej tvorby, aby sa mali možnosť naučiť niečo v praxi. Môže tak vzniknúť zaujímavý výsledok, pokiaľ sa na ňom vedia dohodnúť dve generácie. Natáčanie sprevádzalo hneď niekoľko kuriozít – hovorí vedúci výroby, Viliam Štrelinger: „Milé bolo, že počas nakrúcania sa narodili ľuďom z blízkeho štábu štyri bábätká. Mali sme aj zvláštny temnejší zážitok – časť scén sme nakrúcali v dnes už nefungujúcej väznici v Mladej Boleslavi. Boli sme tam sedem dní a musím povedať, že to malo na všetkých silný vplyv. Väzenské steny musia byť za tie desiatky rokov, čo väznica fungovala, nasiaknuté niečím toxickým, čo sa postupne prenášalo na hercov.“ Viliam Štrelinger pokračuje: „Zaujímavou skúsenosťou bola aj práca s množstvom špeciálnej techniky, či už filmovej – ako motion control alebo tej pred kamerou – boli to obrnené transportéry, vrtuľník alebo molotovove koktejly.“
Kostýmy pre film Amnestie pripravovala kostymérka Zuzana Krejzková. Príbeh filmu sa odohráva v prelomovej dobe, keď boli možnosti socialistickej výroby a dovozu ešte obmedzené. Móda bola inšpirovaná Burdou a západnými hudobnými TV kanálmi, diktovala dôraz na výraznú siluetu veľkých ramien, netopierích rukávov, vysoko posadený pás zvýraznený širokými opaskami, lacne vyzerajúce ozdoby, predimenzované účesy, ktoré nám teraz pripadajú smiešne a tiež kombinácie výrazných farieb – fialovej, tyrkysovej, ružovej… Ale okrem stredného prúdu sa objavovali aj osobité smery, ktoré vychádzali zo životného a hudobného štýlu a odmietali všetko, čo bolo dané príkazom – ako napríklad punkeri, trampovia, rockeri či „čundráci“. Zuzana Krejzková hovorí: „Bolo veľmi dobrodružné pozerať sa na módu svojho dospievania ako na objekt historického filmu. V tomto prípade to ani nie je toľko o študovaní dobových materiálov, ako skôr o osviežení vlastnej pamäti. Vo fundusoch (pozn. red. sklad kostýmov a doplnkov) a starých skriniach nájdete ale také kúsky, ktoré pamäť doslova rozsvietia! Keď sa predieram všetkým tým materiálom a to mi rukami prejdú naozaj tisícky kusov, stávam sa akoby geológom, ktorý sleduje vrstvy, naplaveniny a sedimentárne horniny. Vždy dávam prednosť originálom oproti kusom šitým iba pre film – z viacerých dôvodov, najmä však kvôli hercom – je to pre nich transport do minulosti, vidím, ako im to pomáha naladiť sa na danú dobu. Keď viem, že ideálnym riešením je poskladať kostýmy z fundusov a nálezov, urobím si iba rámcovú predstavu o tom, ako má figúra vyzerať a skôr si vyjasňujeme jej povahu, sociálne prostredie, jednotlivé situácie a prostredie, v ktorom sa bude pohybovať. Hlavný zápas sa nakoniec vždy odohráva pri kostýmovej skúške, pretože herci majú tiež svoje predstavy o postave, svoje spomienky, svoje nápady. Výsledkom musí byť konzistentná, uveriteľná figúra.“
Podľa Zuzany Krejzkovej reálna móda nikdy nie je taká, ako sa javí v časopisoch. Vždy sa v nej prepájajú svety aj niekoľkých generácií, u starších sú to väčšinou stopy z ich mladosti, mladí ľudia zasa módou prezentujú svoje postoje a túžby. Kostýmy môžu niesť obrovské množstvo informácií, vytvárať náladu jednotlivých scén, dramatické kombinácie medzi účinkujúcimi postavami, ale tiež môžu rozptyľovať a odvádzať pozornosť od dôležitých vecí. Vo filme Amnestie majú postavy výrazné charaktery, s ktorými sa väčšinou pracovalo dobre, pokiaľ sa neocitli vo väzenských uniformách. To bola náročnejšia úloha – prepašovať náznaky individuality do sveta, kde je vlastne všetko jedinečné zakázané. Zuzana Krejzková hovorí: „Spomínam na zvláštnu skúsenosť s pôsobením kostýmov na reálne správanie. Zatiaľ čo sa komparzisti predstavujúci bacharov sebavedomo postavili do radu na obed spolu s hlavnými hercami, komparzisti hrajúci väzňov si na trávniku poslušne zjedli pridelené bagety. Takže pozor, aj kostým môže znižovať sebavedomie!“
Pre film Amnestie pracuje ako rekvizitár Tomáš Bakočka. Rekvizity sa hľadajú väčšinou po súkromných rekvizitárskych skladoch, v múzeách a cez internet, prípadne cez kamarátov – podľa konkrétnej požiadavky architekta, režiséra či kameramana. Všetko záleží od toho, koľko času je na prípravu filmu, koľko času rekvizitár strávi pri hľadaní konkrétnej rekvizity a samozrejme, koľko peňazí je určených na výpravu celého filmu. Niektoré rekvizity sa dávajú aj vyrábať podľa návrhu, napríklad zbrane pre väzňov, noviny, prospekty, plagáty, etikety na fľaše… Rekvizitárom pomáha aj eBay alebo Amazon. Rekvizitárskych skladov na Slovensku nie je veľa, v rámci filmu Amnestie boli využívané aj sklady RTVS. Tomáš Bakočka o práci rekvizitára ešte prezradil: „Pri natáčaní filmu sme našli viacero zaujímavých predmetov, naj bol asi prístroj na prehrávanie signálu na staré dobové televízie, aj keď to práve nie je dobová rekvizita, no mohli sme prehrávať dobový program priamo v TV. Komparzisti nám rozobrali celý zabalený kartón cigariet MARS, mali sme problém potom zohnať druhý. Komplikované bolo zohnať napríklad cyklostyly, no nakoniec sme ich našli na Bazoši.“ Pri tvorbe filmu je obzvlášť zaujímavé pretváranie a štylizovanie priestorov do rokov minulých. Rekvizitári najskôr absolvujú obhliadky priestorov, ktoré následne zariaďujú nábytkom a drobnosťami podľa scenára a podkladov od architekta – návrhov interiéru, exteriéru, výkresov či fotiek. Ako hovorí Tomáš Bakočka: „Táto práca rozhodne nie je stereotypná, baví ma to, že každý film je niečím špecifický a každým ďalším filmom nadobúdam nové skúsenosti.“
S filmovou tvorbou na Slovensku to za posledné roky vyzerá veľmi optimisticky, Maroš Hečko situáciu zhodnotil nasledovne: „Zlepšuje sa to. Točia sa žánrové filmy, na ktoré chodia do kín ľudia v stále väčších počtoch. Nám sa to podarilo v minulosti s Kandidátom a verím, že sa nám to podarí aj s filmom Amnestie.“
